PAVOL JANÍK
Desiaty december je Dňom ľudských práv (Human Rights Day) od roku 1950, keď ho vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN ako pripomienku prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948. V súčasnosti medzinárodnú oslavu ľudskosti prekryli šokujúce správy, ktoré potvrdzujú, že prezident Bush mladší oficiálne schválil používanie mučenia americkými spravodajskými službami ako reakciu na teroristické útoky 11. septembra 2001, ktoré boli namierené proti budovám Svetového obchodného centra v New Yorku.
Už v roku 2009 som pri surfovaní na internete našiel faksimile dokumentu s názvom ÚČINNÉ METODY TAKTICKÉHO VÝSLECHU, ktorý je v záhlaví charakterizovaný ako Skripta – Neveřejný materiál, vo vydavateľskej pozícii je uvedený pojem ŠKOLÍCÍ STŘEDISKO v spojení s nečitateľným kódovým označením a obsahom príručky sú kapitoly: Lékařské minimum; Metody psychologického nátlaku; Využití chladu, vysoké teploty, tmy a ostrého světla, zvuky; Použití fyzických útrap a bolestivých podnětů; Odlišnosti výslechu žen, dětí a starých osob; První pomoc. Na tieto poburujúce skutočnosti som kriticky upozornil v článku Nesentimentálne Vianoce, ktorý som postupne publikoval v e-zine humanisti.sk (27. 11. 2009), v mesačníku Extra Plus (december 2009), v týždenníku Slovenský rozhľad (16. 12. 2009) a v českom literárnom časopise Obrys-Kmen (51/2009, 19. 12. 2009).
Organizovaný výcvik mučiteľov v demokratickej krajine, ktorá je členom Európskej únie a NATO, iným médiám nestál za zmienku a tobôž kompetentným úradom nestál za akékoľvek vyjadrenie a najmä adekvátne konanie.
Keďže venujem pozornosť informáciám, ktoré uverejňuje americká súkromná spravodajská služba Stratfor, tak som si 20. apríla 2009 prečítal štúdiu jej šéfa Georgea Friedmana Mučenie a zlyhanie špionáže USA (Torture and the U.S. Intelligence Failure).
Zo spomínaného pomerne rozsiahleho textu, ako aj z viacerých teraz publikovaných ohlasov je zrejmý spôsob uvažovania vplyvných predstaviteľov americkej spravodajskej komunity.
Je to dosť skľučujúce poznanie, pretože mnohí pokladajú týranie za nevyhnutný nástroj garantovania bezpečnostných záujmov a zároveň považujú sprístupňovanie faktov o trýznení podozrivých, vrátane desiatok úplne nevinných obetí, za nevhodné a riskantné, lebo môže vyvolať a ospravedlniť odvetné akcie síl spriaznených s osobami vystavenými krutému zaobchádzaniu. V načrtnutých súradniciach sa vôbec nie zdanlivo, ale úplne reálne stierajú morálne hranice medzi formálne veľmi odlišnými typmi spoločenských systémov.
Spravidla sa súbežne pozitívne hodnotí aktuálna schopnosť USA vyrovnať sa s vlastnými pochybeniami, akoby išlo o niečo historicky a politicky jedinečné. Aby som mohol s niečím podobným aspoň približne súhlasiť, nesmel by som patriť k dlhoročným kritikom pseudorevolučného teroru v krajinách sovietskej sféry vplyvu najmä v prvej polovici 50. rokov 20. storočia, ktorých obeťou bol aj neskorší normalizátor Gustáv Husák a ktoré následne viedli k odmietnutiu nezákonností a k rehabilitácii postihnutých. Mimochodom – členom Barnabitskej komisie v roku 1963, ktorá pripravovala nápravu rozsiahlych neprávostí, bol aj Vasil Biľak. Z oboch uvedených skutočností som už v recenzii Biľakových pamätí vyvodil záver, že práve najväčšmi mediálne škandalizované duo normalizácie na základe vlastných neblahých skúseností a poznatkov zabezpečilo, že konsolidácia krajiny traumatizovanej inváziou spriatelených armád v roku 1968 nemala monštruóznejší charakter, vrátane masového trestného stíhania, rozsudkov smrti a podobne.
Pri nestrannom pohľade na holé fakty sú kroky prezidenta USA Baracka Obamu zamerané na vyrovnanie sa s neblahým dedičstvom bushizmu veľmi presnou analógiou opatrení štátnikov v niekdajšom Sovietskom zväze a v jeho satelitoch zacielených na odstránenie negatívnych následkov stalinizmu. A aj Obama čelí odporu konzervatívnych síl, ktoré v úsilí o humanizáciu politiky vidia priame ohrozenie základov ústavných pomerov Spojených štátov amerických a destabilizáciu ich medzinárodného postavenia.
A to všetko v čase, keď USA i Európska únia dôsledne prehliadajú zločiny proti ľudskosti, k akým patrí aj upálenie ľudí za živa v Odese prozápadnými a protiruskými nacionalistami. Selektívna morálka je, žiaľ, pokračujúcou súčasťou reálnej politiky. A tak si pripomeňme aspoň niektoré z kľúčových myšlienok Všeobecnej deklarácie ľudských práv z 10. 12. 1948, ktoré ešte dlho budú patriť len k účelovo využívanej rétorike, k nesplniteľným ľudským snom a zbožným želaniam.
Napríklad: Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo nevoľníctve. Nikto nesmie byť podrobený mučeniu alebo krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Každý má právo na slobodu pohybu a na voľbu bydliska vo vnútri hraníc každého štátu. Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú a vrátiť sa do svojej krajiny.
Mimochodom – ako pri platnosti citovaných postulátov vôbec mohlo vzniknúť slovné spojenie „nelegálne prisťahovalectvo“ a ako sa mohli vyhrotiť humanitárne problémy s odmietaním tzv. ilegálnych imigrantov vo vzorových krajinách súčasnej demokracie?
A napokon – každá vojna je imanentne spätá s používaním násilných a smrtiacich prostriedkov s predvídateľnou kalkuláciou civilných obetí ako vedľajších strát. Preto celá bushovská i postbushovská (či neobushovská) koncepcia tzv. nekonečnej vojny proti terorizmu bude navždy legalizovať flagrantné obmedzovanie a porušovanie základných ľudských práv a slobôd.