PAVOL JANÍK

V slovenčine sa pod vplyvom angličtiny udomácnilo donedávna neslýchané množné číslo politiky, ktoré hojne používajú už nielen naši nedovzdelaní politici a novinári, ale aj premiér, ktorý inak ovláda kľúčový jazyk medzinárodnej komunikácie na rokovacej úrovni. V angličtine však slovo politics znamená to isté čo výraz policy, teda politika v jednotnom čísle. Politic totiž nie je podstatné meno a neznamená ani politik (akoby sa na mohlo zdať), ale spolu s adjektívom political znamená politický s viacerými významovými odtienkami (taktický, diplomatický, prezieravý), kým politik je politician.

V súvislosti s načrtnutou témou dozaista treba objasniť význam aj ďalších podobných pojmov, pretože už pred viacerými rokmi uznávaná germanistka prispievala do nemenovaného kultúrneho periodika článkami, v ktorých sa vyskytli aj také kuriozity ako Ústav ekonomickej polície, čo bol v rámci zdravého rozumu i v rámci kontextu nepochybne Ústav ekonomickej politiky. Čiže v uvedenom príklade pre zmenu išlo o očividnú zámenu anglických slov policy (politika) a police (polícia).

Vzdelancom určite netreba vysvetľovať, prečo sa aj Rusko po rokoch uplatňovania termínu milícia vrátilo k označeniu polícia. Pred desaťročiami som sa – ako stredoškolák na výmenných zájazdoch – vo vtedajšom Sovietskom zväze stretol so správnym názorom, že milícia poukazuje iba na vzťah k zbraniam, ktoré majú aj zločinci, kým polícia vyjadruje vzťah k štátu – na základe latinčiny i gréčtiny.

Najnovší hit, ktorým je Brexit, otvoril diskusiu o otázke, aký jazyk by mal nahradiť v európskom meradle angličtinu. Už som verejne konštatoval, že odchodom Británie sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezmení dominantná úloha univerzálnej angličtiny, ktorá vyplýva najmä z geopolitickej superiority USA. Za zmienku však stoja niektoré úvahy o možnosti nahradiť súčasný jazyk globálnej komunikácie v rozmeroch Európskej únie iným kandidátom.

Začnime nemčinou, ktorá zrejme neuspeje ako nástroj celoeurópskeho dorozumenia, hoci by to potvrdilo ekonomický fakt, že únia je vlastne novým variantom nemeckej ríše, čo je nevhodné osobitne zdôrazňovať z viacerých historických dôvodov. Veď stúpenci sionizmu, teda obnovy židovského štátu, pôvodne tiež chceli v Izraeli zaviesť nemčinu ako úradný jazyk, čo logicky pramenilo z jidiš (Judendeutsch, teda židovskej nemčiny). Po holokauste už podobné riešenie – pochopiteľne – nebolo možné.

Asi sa nepresadí ani francúzština, ktorá zostane len terminologickým jazykom tanca, ale sotva opäť dosiahne svoju niekdajšiu funkciu všeobecného jazyka diplomacie, kde ju v planetárnych dimenziách tiež nahradila angličtina.

Nepochodí ani taliančina, ktorá žije v pojmovom aparáte hudby. Má síce najbližšie k latinčine, a tak jej základy sú obsiahnuté vo vyšších vrstvách všetkých európskych jazykov, vrátane slovanských, ale iste nepatrí do kategórie najfrekventovanejších prostriedkov komunikácie.

Nemožno predpokladať ani uplatnenie jedného z vplyvných svetových jazykov, ktorým je ruština, hoci ide o materčinu asi polovice obyvateľov pobaltských štátov, teda bývalých sovietskych republík, navyše ju prinajmenšom pasívne ovláda približne 50 % občanov krajín z niekdajšej sovietskej záujmovej sféry – nielen slovanských. Problémom je odlišné písmo a fakt, že Rusko – ako najväčší štát planéty – nikdy nebude ašpirovať na členstvo v Európskej únii. Skôr niektoré európske krajiny vstúpia do Eurázijskej únie vedenej Ruskom.

Zdanlivo by sa v rámci slovanských jazykov mohla uchádzať o kontinentálnu funkciu poľština, lenže jej prirodzená zrozumiteľnosť neprekračuje rozpätie Česka a Slovenska. Civilizačným a rusofóbnym aspektom by som sa v tejto súvislosti zo zdvorilosti radšej vyhol.

Na záver si nemôžem odpustiť poznámku, že predsedovi Slovenskej národnej strany a Národnej rady Slovenskej republiky sa tuším ešte ani raz nepodarilo správne skloňovať slovo únia – nielen počas nášho začínajúceho sa predsedníctva Rady EÚ (The presidency of the Council of the EU), ktoré aj naše najpovolanejšie ministerstvo zahraničia z neznámych dôvodov premenovalo na predsedníctvo v Rade EÚ. Nízka jazyková kultúra už akosi tradične patrí k základným predpokladom slovenských politikov, najmä politických Slovákov z povolania.