PAVOL JANÍK

Pri reflektovaní podnetov nadčasového diela mladého slovenského intelektuála Lukáša Perného Kultúrna revolúcia Laca Novomeského (vydala Spoločnosť Ladislava Novomeského s podporou autorského kolektívu DAV DVA v roku 2017) som sa namiesto klasickej recenzie, ktorá by sa v mnohom odvolávala na publikovaný text, rozhodol pre netradičnejší prístup, pretože mimoriadne hodnotná monografia je prístupná čitateľom na internete, a teda z nej netreba v menšom či väčšom rozsahu citovať.

Napriek môjmu úvodnému odseku sa – pravdaže – nebudem vznášať vo vzduchoprázdne, ale práve naopak zacielim pozornosť na podstatu živého odkazu Laca Novomeského prostredníctvom básní, ktoré pokladám v súvislosti s jeho osobnosťou za kľúčové. Predsa len prezradím, že Lukáš Perný veľmi vhodne v preambule príznačne dáva priestor ďalšiemu významnému predstaviteľovi našej modernej poézie, básnikovi a dlhoročnému ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi, podľa ktorého nasledujúce generácie nebudú môcť obísť fenomenálnu postavu L. Novomeského.

Vlastné slová Válek potvrdzuje svojou legendárnou básňou VERŠE, ktorú Novomeskému venoval v knihe Nepokoj z roku 1963:

 

Nie sú!

Už nie sú!

Akoby ani nikdy neboli.

Chodbami mozgu čiernu rakvu nesú,

ich nepáli to a nebolí.

 

Veď nočné mlyny básnikov sa krútia.

Ach, moja hlava, ako košík z prútia:

Čo namelieš, to postráca.

No, čože!

Veď je lacné svetlo Mesiaca.

 

Tak vidíš, básnik. Všetky luny zájdu.

Včuľ balansuj si na slnečnom lúči.

Si lopta, ktorú kopli do ofsajdu.

Ó, dobrí hráči! Až v nej duša skučí

ako pes do vlastnej kože zašitý!

 

Je po zvonení, je po zvonení. Už berú zošity.

 

Sám Novomeský sa s vlastným ťažkým osudom v 50. rokoch vyrovnáva básňami POŠUŠKY a JE TAKÁ MÚDROSŤ zo zbierky Stamodtiaľ a iné (1964):

 

- Bolelo?
- Bože môj, nuž bolelo, a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,
či nehoráznych klebiet popustené liace,
otupné hore-dole kalužou i mlákou,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.

- Tak sklamali ťa sny?!


Bŕŕ, to sú plané slová!

Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.
A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.

 

***

 

Je taká múdrosť:

kľaknúť si pred koncilom,

priznávať kardinálom blud, blúdenia a bludy,

 

radšej si pokľaknúť, než klesnúť na hranici,

radšej skryť pravdu v sebe kdesi

akoby v klenotnici,

potom si doznať, že sa predsa krúti.

Však, súdruh Galilei,

je taká múdrosť?!

 

Lež nad mudrca múdrejšie je dieťa,

ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý,

ten chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda,

že kráľ je nahý, že nahý je celý.

Ako som načrtol na začiatku, inšpiratívne dielo Lukáša Perného zasvätené životu a tvorbe Laca Novomeského najvýrečnejšie hovorí samo za seba vlastnými nespornými kvalitami. Pre súčasné i budúce generácie jeho skvelá monografia reprezentuje úspešný pokus sprístupniť dôležité fakty v prirodzených súvislostiach protirečivého spoločenského a historického vývoja.

Aj dnešná tristná situácia nielen v mediálnej sfére tzv. hlavného prúdu opäť potvrdzuje, že objektívne nesmrteľní básnici nikdy nebudú mať ustlané na ružiach a vždy budú čeliť úsiliu netalentovaných nedoukov, ktorí sa usilovali, usilujú a budú usilovať o ich vymazanie z priestoru verejnej komunikácie.

Vynikajúci, prenikavý a mnohostranný mysliteľ Lukáš Perný sa zdarne podieľa – ako sám vraví – na REHABILITÁCII prominentného lyrika, sociálne vnímavého vzdelanca a ľavicovo orientovaného politika, ktorého zasiahla nepriazeň rozličných politických systémov vrátane socializmu v jeho etape pseudorevolučného teroru z 1. polovice 50. rokov 20. storočia.