JOZEF ŠPAČEK
Básnik, dramatik, prekladateľ a vydavateľ v jednej osobe Milan Richter vydal novú básnickú knihu, STOROČIE, KRUTÉ STOOČIE – Príbehy zo súkromných dejín 20. storočia (vydavateľstvo IKAR Bratislava 2019, doslov Andrea Tavernati), ktorú písal niekoľko rokov. Využil v nej veľmi zaujímavý kompozičný postup, súvisiaci s chronologickou niťou, nerovnomerne, teda nie po priamke, tiahnucou sa 20. storočím, neraz nazývaným prívlastkami ako boľavé, krvavé, nešťastné, tragické až katastrofické. V prípade básnika a jeho pohľadu na preňho významné úseky dejín 20. storočia ešte treba uviesť, že i prívlastok „súkromné“ je namieste. Básnické texty sú doplnené fotografiami a memorabíliami, väčšinou z jeho osobného archívu, čo vhodne doplňuje viaceré tematické línie tejto nevšednej a výnimočnej publikácie. Prvú časť, v ktorej privátne dejiny svojich predkov ukotvuje do zaujímavých a neraz až drastických konotačných súvislostí, otvára básňami o svojom otcovi Leovi, ktorého v 50-tych rokoch úradníci dokonca „prekrstili“ na Leva, čo okrem iného dozaista súvisí s nasledujúcou básňou o roku 1913, keď sa vo viedenskej kaviarni Café Central ocitli zhodou okolností Lev Bronštejn, Koba Džugašvili a Adolf Hitler, ale chodili sem vraj aj iní, ako napríklad S. Freud a múza maliarov Klimta a Kokoschku Alma Mahlerová, teda z pohľadu nielen Stredoeurópanov mnohé z osobností (?), bez ktorých by dejiny krutého storočia vyzerali či prebiehali zrejme inak. Básnik takéto spätosti s rôznymi postavami najmä z umeleckého sveta využíva i v ďalších básňach, no do popredia sa už viac dostáva rozhnevané básnicke slovo a temná až bolestná motivická línia, spätá s holokaustom, ktorý pripravil básnika a jeho rodinu o ďalších príbuzných. Písal o nich už v predchádzajúcich zbierkach s tým, že on sám má rodinné „korene vo vzduchu“ (názov zbierky z r. 1992), vzduchu Osvienčimu…
Každá z básní pomyselnej prvej časti knihy (autor ju nečlení na viac častí) je v podstate básnickou poviedkou, v ktorej je skrytý príbeh, spomienka, dojem i reflexia. Využil tu ako základný stavebný princíp epické jadro, ktorého používanie sa stalo pre básnika vo väčšine jeho básnických kníh už niečím typickým, charakteristickým. Postoj samotného autora je väčšinou spätý s bolestnou účasťou nad osudom nielen jeho príbuzných, deportovaných do Terezína, Treblinky, Osvienčimu a Sobiboru, ale všetkých obetí tých temných čias. V takýchto témach citlivá lyrika či originálne kreatívne metafory akosi nemajú miesto, k tým sa autor predsa len prikláňa až v ďalšej časti, ktorá je niečo ako jeho ľúbostným denníkom, od nesmelých platonických lások so zábleskami erotickej túžby až po hlboko naplnené a intenzívne prežívané vzťahy, aj mimomanželské. Nájdeme tu aj asi najkratšiu báseň celej knihy, preto ju uvádzame celú: Šesť veršov pre jeden život – Byť zalúbený – krásna vec, / ak tá, čo hlavu hormónmi ti múti, / miluje iba teba. – Vedz: / čas milosrdný je… a občas krutý, // primieša trocha žiaľu nakoniec, / keď milá chýba na hostine smrti.
V básňach tejto časti sa tiež objavujú alúzie, no tentoraz väčšinou literárneho rázu, ako napríklad v básni Kolotočiarka Olina (s. 48) je zjavne priznané autorove očarenie Hrubínovou básnickou poviedkou Romance pro křídlovku, Olina od kolotočov túliaca sa k nemu v podvečer – „Oli, pritisni sa, / nech na lopatkách cítim tvoje…“, je preňho akoby tou dievčinou, stvárnenou nazabudnuteľne lešanským Majstrom… V pomerne veľkom množstve básní využíva M. Richter náročné alúzie, späté v rôznych súvislostiach s osudmi množstva jeho obľúbených básnikov, vrátane tých, ktorých poéziu prekladal (Hrubín, Holan, Halas, Smrek, Lukáč, Novomeský, Rilke, Jandl, Transrömer a i.), ale nevyhne sa ani aluzívnemu vyjadreniu na adresu troch slovenských básnikov, ktorí sa dožili veľkého uznania za svoju tvorbu v období, kedy autorovi hviezdy nepriali (báseň Tri slovenské hlavy s vavrínovými vencami, s. 91).
M. Richter je básnikom, ktorý za svoj život stihol navštíviť veľké množstvo krajín vrátane svojej diplomatickej misie v Nórsku, boli to však cesty nielen za poznaním a poznávaním, ale aj cesty, obrazne povedané, za metaforami, za básnikmi (L. Ferlinghetti, E. Jandl, T. Transrömer a i.). Tieto zážitkové a poznávacie momenty z cudziny tvoria zaujímavý protiklad k básňam, ukotveným na rodnom Záhorí, najmä v obci Unín, kde prežil svoje detstvo a neskoršie roky, hoci tie sú často späté s tragickými momentami holokaustu (napr. báseň Koniec obchodu dobytkom a koňmi v Uníne, s.18), alebo 50-tymi rokmi, kedy krátko po Stalinovej smrti náhle zomiera jeho otec Leo po nedôslednom výkone lekárskej povinnosti. So smrťou R. Heydricha je spojená spomienka básnikovej matky Eriky, prežívajúcej tieto časy v Olomouci – „…u Grimmovcov sa potichu / oslavuje, Erika má práve dvadsaťdva. Večer / si chcela vyjsť s priateľmi do kaviarne – ostane doma.“ (báseň Heydrich, s. 20). Olomouc však nebol pre nich bezpečným útočiskom, boli deportovaní do Terezína…
Taliansky básnik Andrea Tavernoti v svojom doslove Básnik židovskej skúsenosti zoči-voči násiliu a smrti o. i. konštatuje: „Jedinečnosť Richterovej tvorby spočíva v mnohorakosti skúseností nadobudnutých v rôznych oblastiach, či už v privátnej, alebo spoločenskej, počnúc rodinou, naprieč vlastnou generáciou, v kontexte národnom i celosvetovom. Bazálny záujem o veľké antropologické témy (smrť, čas, história, jednotlivec ako taký) sa v jeho poézii neokázalo prelína s minidejinami rodiny, so zdanlivo banálnou realitou každodennosti a zároveň s úsilím otvorene nastoľovať chúlostivé otázky ako sexualita či nazerať kritickým pohľadom na všetky podoby moci bez rozdielu.“
Richterov pohľad na taký monumentálny úsek dejín, akým bolo 20. storočie, nesie v sebe významné posolstvá a výzvy, ktoré nás nemôžu nechať na pokoji, pretože aj nové storočie prebralo nejeden temný tón či odtieň z toho predchádzajúceho. Výkon básnika v tejto výnimočnej knihe je naozaj pozoruhodný, právom bol odmenený i výročnou Cenou PEN klubu. Jeho kniha patrí k najvýraznejším literárnym udalostiam roka 2019.