PAVOL JANÍK
Tvorba filmového režiséra Vladimíra Bahnu (1914 – 1977) zaujíma kľúčové postavenie v otázke formovania slovenskej profesionálnej kinematografickej a televíznej produkcie, pričom má podstatné kvalitatívne súvislosti s problematikou prepisu literárnych predlôh do audiovizuálnej podoby.
Na základe rovnomenného románu Rudolfa Jašíka napísal Štefan M. Sokol scenár filmu režiséra Vladimíra Bahnu Námestie svätej Alžbety (1965). Audiovizuálne dielo reflektuje lásku dvoch mladých ľudí – chudobného chlapca Igora Hamara (Bronislav Križan) a židovského dievčaťa Evy Weimannovej (Emília Vášáryová) v období holokaustu (šoa). Snímka zreteľne smeruje k jadru zobrazovaných tragických súdobých javov prostredníctvom individuálnych postojov hrdinov príbehu v uzlových okamihoch spoločenského vývoja. Pod zväčšovacím sklom druhej svetovej vojny, v ktorej život zlacnel a smrť zovšednela, každý čin nadobúda osudový význam.
Režisér Vladimír Bahna mal prvé pracovné stretnutie s R. Jašíkom, zamerané na tému filmovej transpozície uvedeného diela, už v roku 1957, ale napriek svojmu nezanedbateľnému verejnému vplyvu nedokázal skôr vytvoriť predpoklady na realizáciu mimoriadne prínosného umeleckého projektu.
Š. Sokol v etape literárnej prípravy kinematografického diela zdôrazňuje aj detaily podstatné z hľadiska adekvátneho vyznenia finálnej podoby artefaktu. Nepodlieha v tom čase už módnej predstave o scenári ako o pomocnom texte, ktorý môže režisérovi poskytnúť nanajvýš viac-menej nezáväzný zdroj inšpirácie, pričom pre réžiu sú rozhodujúce podnety generované priamo v procese realizácie.
Sokol vytvára konzekventnú predstavu budúceho filmu. Usiluje sa o adekvátnu slovesnú formuláciu filmovej vízie. Uvedomuje si relatívnu autonómnosť pozície scenáristu vo vzťahu k autorovi literárnej predlohy i k režisérovi definitívneho audiovizuálneho tvaru. Vie, že kým v počiatkoch kinematografie stáli vedľa seba a zároveň takpovediac proti sebe filmový laik (spisovateľ) a filmový profesionál (režisér), medzičasom sa na vzniku filmovej polyfónie podieľajú kvalifikovaní a špecializovaní tvoriví odborníci, aj keď v niektorých prípadoch môže ísť o personálnu úniu viacerých inak už celkom emancipovaných kreatívnych profesií.
Prístup Š. Sokola a V. Bahnu je kompatibilný aj v rovine odmietania režisérskeho hegemonizmu, ktorý objektívne neslúži plnohodnotnému rozvoju syntetického charakteru filmovej tvorby. Pozoruhodná transkripcia získava optimálne podmienky v partnerskej koordinácii erudovaného scenáristu a skúseného režiséra, ktorý má vysoký stupeň porozumenia pre svojbytnosť literárnej prípravy.
V. Bahna pokračuje pri práci na tomto filme v citlivej a uvážlivej aplikácii svojej režijnej metódy a dlhoročnej realizačnej praxe. Zvolený prístup rezultuje do fenomenálnych myšlienkových a tvarových rozmerov dodnes nie celkom doceneného a – podľa môjho názoru – zrejme absolútne najlepšieho slovenského filmu vôbec. Dosiahnuté kvalitatívne ukazovatele nevdojak potvrdzujú, že názor, ktorý chápe scenár ako vnútornú formu filmu, má hlboké a trvalé opodstatnenie – napriek prechodným úsiliam a tendenciám umelo oddeliť kinematografiu od literatúry.
Režisér vychádza z remeselnej zručnosti, z ktorej postupuje do vyšších estetických úrovní. Jašíkov a Sokolov model imaginatívneho uchopenia témy prijíma, aby ho precízne, odôvodnene a účinne transformoval do zmyslovo konkrétnej podoby.
V. Bahna pri práci s hereckými predstaviteľmi dosahuje špecifický tlmený tón predkamerovej interpretácie zbavenej nánosov divadelných zvyklostí a javiskových manier. Dominuje herecký koncert Ctibora Filčíka v strhujúcej kreácii Maxiho.
Vladimír Bahna sa spoľahlivo orientuje v gnozeologických a formálnych dimenziách Jašíkovho románu a produktívne zohľadňuje Sokolove scenáristické riešenia. V úzkej súčinnosti s pôsobivou kamerou Františka Lukeša, dokonalým strihom Bedřicha Voděrku a invenčnou hudbou Jozefa Malovca vytvára dielo všeľudské svojou etickou naliehavosťou i nespornou umeleckou hodnotou. Práve týmto filmom dokazuje a petrifikuje svoje kľúčové postavenie a rozhodujúcu osobnostnú úlohu v zakladateľskej a priekopníckej generácii tvorcov slovenskej kinematografie.
Nezanedbateľnou skutočnosťou je vysoká miera spontánneho záujmu o výsledky Bahnovej tvorby. Odhliadnuc od prezentácie kinematografických artefaktov na televíznej obrazovke – napríklad – film Posledná bosorka v období jeho vzniku videlo dva a pol milióna návštevníkov kín a Pole neorané jeden a pol milióna divákov. Mnohé diela V. Bahnu boli ocenené na prestížnych medzinárodných i domácich fórach a svojou orientáciou na prepisy literárnych predlôh zohrali dôležitú úlohu pri sprostredkúvaní, popularizovaní, približovaní a prenikaní hodnôt slovenského písomníctva do zahraničia.
Dielo Vladimíra Bahnu odzrkadľuje zložité dejiny slovenskej filmovej kultúry, evolučný proces filmovej dramaturgie a réžie i účasť literárnych podnetov na tomto vývoji. V tvorbe V. Bahnu sa odráža rozmach slovenského filmového umenia i jeho osudová kvalitatívna závislosť od semiotických a estetických impulzov zobrazovaných literárnych látok. Bahna dokumentuje historický, civilizačný a duchovný rozvoj slovenskej spoločnosti v rozpätí niekoľkých desaťročí, na ktorom sa sám podstatným spôsobom kreatívne, osobnostne aj inštitucionálne zúčastnil.