PAVOL JANÍK

Vo veku 93 rokov 10. 5. 2015 zomrel významný slovenský básnik Viliam Turčány. Patril medzi popredných literárnych tvorcov, vedcov a prekladateľov. V rokoch 1952 – 1988 pracoval v Slovenskej akadémii vied. Začiatkom 70. rokov minulého storočia prednášal slovenskú a českú literatúru na univerzite v Neapole.

Vo viacerých zbierkach pôvodnej básnickej tvorby reflektuje svoje detstvo a rodisko, konfrontuje sa s reáliami moderného sveta, potvrdzuje brilantné ovládanie tradičných poetických foriem, poznanie vrcholných hodnôt európskej kultúry, verbálnu hravosť, rýmovú vynachádzavosť i kresťanskú meditatívnosť. Teoreticky sa zaoberal verzológiou, štrukturalizmom inšpirovanou analýzou tvarov a problémov historickej poetiky. Ako prekladateľ sa sústredil na talianskych básnikov, najmä Danteho Alighieriho. Slovenským čitateľom sprístupnil aj diela francúzskej a antickej literatúry. Zo staroslovenčiny prebásnil Proglas a z hebrejčiny Veľpieseň Šalamúnovu.

Z rýdzo osobného hľadiska si pri tejto príležitosti pripomínam predovšetkým antológiu vtedy mladých slovenských básnikov Sonety ročných období (1977), do ktorej napísal rozsiahlu štúdiu práve Viliam Turčány. Na spomínanom edičnom projekte participujem nasledujúcou básňou.

Plodná zem

Deň, krívajúci samotár,

prekrivkal cesty v človeku.

Súmrak mu rukou zakryl tvár,

zlomil v nás zlomky praveku.

V očiach tmy zahrmela soľ.

Noc rozhodila siete hviezd,

lepkavé, ťažké melasou.

Tak ľahko je ma do nich zviesť.

Do hlavy stúpa plodná zem.

Výkrikom vyľakaný blesk

roztrieštil tunel noci – sen.

Dážď visí na konároch briez.

V básni ti oheň donesiem,

až rozblčí sa vo mne les.