PAVOL JANÍK

Slogan – Nič nie je zabudnuté, nikto nie je zabudnutý – sa používa v Rusku vo vzťahu k II. svetovej vojne. Nevdojak mi zišiel na um pri spomienke na krátke obdobie ilúzií o konci Studenej vojny, ktorá sa – žiaľ – nikdy neskončila, a vždy hrozí nebezpečenstvo, že prerastie do horúceho ozbrojeného konfliktu.

Práve v súvislosťami s aktuálnymi udalosťami na vnútropolitickej i medzinárodnej scéne, nadobúda čoraz väčší význam VYHLÁSENIE, ktoré principiálne odmieta represálie ako spôsob riešenia politických sporov a vyhrotených situácií. Vyšlo v nedeľnom vydaní Pravdy 1. 12. 1989 s uvedením signatárov: ĽUBOMÍR FELDEK, ďalej z redakcie Pravdy: PETER VALO, MIROSLAV POLAKOVIČ, JURAJ KOPŘIVA, PAVOL JANÍK, MICHAL AČ, MICHAL BARANOVIČ a z Nového slova: JOZEF PUŠKÁŠ.

Sotva vtedy mohol niekto vrátane spomínaných aktérov predvídať, že o niekoľko desaťročí budú pokračovať represálie doma i vo svete, napriek vtedajším naivným snom o férovej demokratickej súťaži osobností verejného života – ich rozdielnych predstáv, odlišných názorov a rozličných koncepcií. A už vôbec nikto zrejme nemohol tušiť, že namiesto osobností budú najvyššie spoločenské priečky vyhradené najmä pre rozmanité obskúrne postavy a intelektuálne poddimenzované osoby.

Aj v kontexte selektívnych knižných memoárov treba jasne konštatovať, že všetky oficiálne médiá pred systémovými zmenami na rozhraní 80. a 90. rokov uplynulého storočia boli tlačovými orgánmi politických strán, odborového hnutia, zväzu mládeže, zväzu spisovateľov, zväzu záhradkárov atď. Čiže predovšetkým – v celoštátnej pôsobnosti Komunistickej strany Československa, v českom prostredí Československej strany socialistickej a Československej strany lidovej, na Slovensku Strany slobody a Strany slovenskej obrody (ktorá sa v marci 1948 vzdala svojho pôvodného názvu a v decembri 1989 sa k nemu opäť prihlásila, teda Demokratickej strany).

V načrtnutých súradniciach boli kľúčovými periodikami na Slovensku denník Pravda a týždenník Nové slovo, ktoré vychádzali v nákladoch, aké si už dnes niekto nevie ani predstaviť – denník 350 000 a týždenník 90 000 výtlačkov. Ohromujúce čísla potvrdzovali nielen vplyv na širokú čitateľskú verejnosť, ale aj rešpekt, ktorý vzbudzovali na najvyšších miestach.

A keď som už začal konkrétnymi menami, tak nimi aj skončím. Napríklad – redaktorkami Nového slova boli spisovateľky GABRIELA ROTHMAYEROVÁ (manželka šéfredaktora EMILA POLÁKA) a OĽGA FELDEKOVÁ, vďaka ktorej som našiel ako mladý básnik i prozaik uplatnenie aj na stránkach tohto prestížneho časopisu. Na rozdiel od niektorých iných autorov sa za nič z toho, čo som a kde som v živote publikoval, nehanbím, naopak – som na to primerane hrdý a úprimne vďačný všetkým ľuďom, ktorí mi dali a dávajú publikačné príležitosti. Veď čo by bolo absurdnejšie ako byť odpísaný spisovateľ.