PAVOL JANÍK

Pre každého človeka je najväčšou záhadou on sám. Tak je to aj s ľudstvom ako celkom a s jeho jednotlivými spoločenskými zoskupeniami vrátane štátov a ich medzinárodných koalícií.

Aby sme v súvislosti s Československom nezachádzali priveľmi hlboko do histórie a do jej detailov, tak sa pokúsme o maximálnu stručnosť s rizikom pochopiteľného zjednodušenia.

Spoločný štát Čechov, Slovákov a ďalších národností vznikol v dôsledku prvej svetovej vojny z častí niekdajšej habsburskej monarchie – Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Podľa pôvodných predstáv prezidenta Masaryka mal do Československa patriť aj koridor spájajúci Bratislavu s Terstom, čo malo zabezpečiť prístup k významnému námornému prístavu, začleniť chorvátske osídlenie tohto pásma do nového štátneho útvaru a oddeliť Rakúsko od Maďarska. Alternatívnym riešením mal byť uvedený koridor pod medzinárodnou správou. Načrtnuté zámery sa neuskutočnili.

Všeobecne známe sú peripetie počas druhej svetovej vojny, keď Nemci obsadili celé Čechy a Moravu, ako aj strategické lokality na oboch brehoch Dunaja, ktoré sú dnes súčasťou Bratislavy (Petržalku a Devín). Rozsiahle časti južného Slovenska (vrátane Košíc) pripadli Maďarsku.

V Slovenskom národnom povstaní sa proti lokálnemu klérofašistickému režimu v masovom meradle vzopreli civilní obyvatelia i príslušníci armády. Ozbrojený odpor Nemecko brutálne potlačilo.

Urobme skok v čase, teda prenesme sa ponad povojnový vývoj obnoveného Československa a pozrime sa až na kľúčové udalosti z rozhrania posledných desaťročí 20. storočia. Boli, sú a budú opradené najrozmanitejšími teóriami a špekuláciami.

Patrí k nim aj personálna konfigurácia, podľa ktorej sa generálnym tajomníkom KSČ mal stať Lubomír Štrougal, prezidentom republiky Alexander Dubček a federálnym premiérom František Čuba, známy najmä ako predseda mimoriadne úspešného Jednotného roľníckeho družstva v Slušoviciach.

Väčšina úvah predpokladá niekoľko zázrakov, ktoré sa nekonali.

Prvým je zachovanie socialistického systému a jeho revitalizácia na demokratických princípoch.

Druhým je celoplošné rozšírenie prosperity na báze družstevného vlastníctva.

Očividne chýba vnímanie podstatných zahraničných faktorov a určujúcich medzinárodných vzťahov.

Len si to zhrňme – 4. júna 1989 v Poľsku vo voľbách zvíťazila Solidarita, 10. septembra 1989 Maďarsko umožnilo občanom Nemeckej demokratickej republiky (Východného Nemecka) prechod do Rakúska, 7. októbra 1989 sa rozpustila maďarská robotnícka strana (obdoba našej KSČ) a prihlásila sa k sociálnodemokratickému hnutiu, 9. novembra 1989 NDR otvorilo hranice do Spolkovej republiky Nemecko (Západného Nemecka).

Oficiálne si pripomíname 17. november 1989, ale z prezentovaného časového sledu udalostí je zrejmé, že sa podobné scenáre v Československu mohli odohrať aj kedykoľvek inokedy – napríklad 21. augusta 1989, 10. decembra 1989 či 25. februára 1990.

Inou otázkou je, že 17. novembra 1989 sa konal sprievod organizovaný Socialistickým zväzom mládeže (SZM) k 50. výročiu 17. novembra 1939, keď ríšsky protektor uzavrel české vysoké školy.

Nacisti vtedy okamžite zastrelili deväť študentských aktivistov a následne 1200 vysokoškolákov deportovali do koncentračného tábora. O možnosť študovať prišlo 15 172 mladých ľudí, bez práce ostalo 513 profesorov, 475 docentov a 345 ďalších pedagógov.

Ako pripomienka tragických udalostí, ku ktorým došlo vo vtedajšom Protektoráte Čechy a Morava, vyhlásili v Londýne v roku 1941 Medzinárodný deň študentstva, čo je jediný deň svetového významu, ktorý má český pôvod.

Dnes sa už zrejme nehodí pripomínať neblahé skúsenosti s nemeckým nacizmom, ale o to hlučnejšie počúvame takmer zo všetkých relevantných politických a mediálnych kruhov horúčkovitú propagandu, ktorá nafukuje hrdinstvo skutočných i dodatočných disidentov. Tí podľa svojich vlastných hodnotení holými rukami porazili totalitný systém, reprezentovaný ozbrojenými silami a Komunistickou stranou Československa (KSČ).

Pravdaže sa zamlčujú mnohé neprehliadnuteľné fakty. Napríklad to, že výbušnú situáciu 17. novembra 1989 vyvolala falošná správa o smrti študenta, ktorého na pražskej Národnej triede úspešne zahral dôstojník Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

Celoškolské výbory SZM na vysokých školách umeleckého smeru sa náhle transformovali na študentské štrajkové výbory. Profesionálne divadlá štedro dotované štátom sa zmenili na bunkre nežnej či zamatovej revolúcie.

V tom, čo dnes ponúkajú, či presnejšie vnucujú médiá verejnosti, nie je ani len náznak pokusu o hľadanie objektívnej historickej pravdy. Zo všetkých strán sa šíri len nevkusná glorifikácia vybraných jednotlivcov, z ktorých viacerí mali ešte členské legitimácie KSČ i stranícke funkcie, keď sa už stavali do prvých línií Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. K nim medzitým dorástli ďalšie generácie podobných karieristov.

Tak je tragický dátum 17. november 1939 vytláčaný z povedomia spoločnosti mytológiou protikomunistickej revolúcie z roku 1989, v ktorej si sami sebe udeľujú rozhodujúce postavenie čoraz dementnejší starší megalomani a ich stále ctižiadostivejší nasledovníci – často ich pokrvní potomkovia.

Medzičasom pre nikoho už nič neznamená ani fakt, že Moskva riadená generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (napokon prvým a posledným prezidentom Zväzu sovietskych socialistických republík) Michailom Gorbačovom, uskutočnila vo sfére svojho veľmocenského vplyvu v roku 1989 rozsiahle geostrategické zmeny – v už prezentovanom poradí: Poľsko, Maďarsko, NDR a napokon Československo. A tak sa nemožno čudovať, že do skresleného obrazu 17. novembra 1989 sa primiešavajú nielen farby militantného antikomunizmu, ale aj rusofóbie, hoci koncom roku 1989 i začiatkom roka 1990 ešte predstavitelia demokratizačnej revolúcie odmietali tvrdenia, že sú proti socializmu, naopak vyhlasovali, že sú za skutočný socializmus.

Ostatným občanom sa však ušiel len neuveriteľný kapitalizmus bez kapitálu, pretože výsledkom prevratu bola privatizácia, ktorá napriek kupónovým dymovým clonám priniesla ekonomicky produktívny majetok iba úzkej skupine bezohľadných finančných žralokov, pohybujúcich sa na hranici i za hranicou zákona. Nehovoriac o presune strategických odvetví do zahraničného vlastníctva vrátane vstupu štátneho kapitálu iných krajín.

Vráťme sa k k teoretickej predstave, že by Československo v roku 1989 vytvorilo sebestačný politicko-ekonomický ostrov v strede Európy, čo sa však úplne prieči racionálnemu pohľadu na existujúce medzinárodné vzťahy, najmä na siločiary geopolitických gravitačných polí vtedajších rozhodujúcich superveľmocí – USA a Sovietskeho zväzu.

Preto treba oceniť realizmus československých mocenských orgánov, ktoré pochopili, že zmenám sa už nedá vyhnúť a skutočne dôležitý je spôsob, akým sa uskutočnia.

Nie všade to bolo rovnako. Nebolo u nás ani stanné právo spojené s masovým internovaním ľudí a streľbou. Nedošlo ku krvavému stretu. Nehovoriac o pokračovaniach na Balkáne. Treba poznamenať, že aj z USA prišli na Slovensko emisári, ktorí tak zmenu režimu, ako aj následné rozdelenie Československa spájali s podnecovaním ozbrojeného konfliktu.

Preto sa nemožno čudovať čoraz nebezpečnejšiemu vývoju na Ukrajine. Kremeľ už neraz doplatil na svoju dôverčivosť vo vzťahu k Západu. Uveril prísľubom, že sa NATO nebude rozširovať na východ – dokonca ani na územie NDR po zjednotení Nemecka.

Do najcitlivejších ruských bezpečnostných zariadení (aj jadrových) chodili denne do zamestnania vojenskí experti USA a spravodajskí dôstojníci CIA.

Moskva márne dúfala, že získa postavenie amerického spojenca, že Spojené štáty prestanú vyvolávať konflikty a teroristické akty v postsovietskom priestore i priamo v Rusku.

Rovnako naivne Moskva očakávala, že medzi bývalými zväzovými republikami budú výlučne priateľské a harmonické vzťahy.

Vznikli však spory a ozbrojené konflikty rozličného rozsahu a intenzity, ktoré Washington a Brusel otvorene a sústavne stupňujú, akoby nevedeli, že to môže napokon dospieť ku globálnej vojne, ktorá zničí ľudskú civilizáciu. Oceány, ktoré chránia Ameriku, nie sú neprekonateľnou prekážkou pre hyperzvukové rakety a zbrane založené na nových fyzikálnych princípoch.

Zostúpme z výšin svetovej politiky do našich končín.

Donedávna sebaistá opozícia sa tiež prostoducho spolieha na to, že Európska únia garantuje demokratické hodnoty, zásady právneho štátu a ekonomický rozvoj. Lenže krajiny našej veľkosti a dôležitosti sú len kolóniami tradičných veľmocí, ktoré vždy žili na úkor menších a slabších.

Odporúčam našim politikom nielen hovoriť o čítaní, ale aj čítať.

Možno by sa dočítali, že prezident USA George Bush starší ešte ako riaditeľ CIA povedal okrídlenú vetu: „Ja viem, že je to sukin syn, ale náš sukin syn.“ Tak reagoval na skutočnosť, že ten či onen proamerický diktátor, ktorému pomohli sa dostať na piedestál moci, je bezcharakterný.

To presne vystihuje aj súčasnú situáciu na Slovensku, odkiaľ predstavitelia opozície zbytočne píšu šéfke Európskej komisie otvorené listy, žiadosti a sťažnosti. To sa môžu obrátiť aj priamo na lampáreň.

Skončime optimisticky – toleranciu vždy všade a všetci požadovali len vo vzťahu k sebe. Pre iných majú po ruke osvedčené metódy diktatúry.

Tých, ktorí radi chodia voliť, môžem ubezpečiť, že ak by aj vznikla nová či čiastočne obnovená vláda, tak netreba očakávať nijaké zázraky. Na tie majú patent vo Vatikáne, ale to je už iná téma.

Asi by bolo vhodné – najmä stúpencom rozdúchavania vojny – načrtnúť možné vízie bližšej či vzdialenejšej budúcnosti.

Jednou z nich je rozdelenie Ukrajiny medzi Rusko a Poľsko, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou okrem iného viedlo k reťazeniu sprievodných teritoriálnych riešení – napríklad k začleneniu Českej republiky do Nemecka v podobe ďalšej spolkovej krajiny a k rozdeleniu Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko.