PAVOL JANÍK
Na prelome rokov si pripomíname 95. výročie narodenia a 15. výročie úmrtia básnika Milana Rúfusa (10. 12. 1928 – 11. 1. 2009). Pri tejto príležitosti prinášame jeho nadčasový príspevok uverejnený v rámci ankety vtedajšieho denníka Koridor 6. 9. 1992 pod názvom Európa nevie, kde má srdce.
PAVOL JANÍK: Aké sú vaše predstavy o ďalšom vývoji a smerovaní slovenskej spoločnosti v najbližšom období a aké medzinárodné postavenie by malo Slovensko zaujať v dohľadnej budúcnosti?
MILAN RÚFUS: Vedomosti o malých v ľudskej spoločnosti nebývajú bohvieaké. Malých to tlačí, nosia obuv s vysokými podpätkami a snívajú o alwegu, o olympiáde v Tatrách. Alebo sa dopujú tvrdohlavými poverami: Praha – srdce Európy, Praha – matka miest atď. Ako je to s tým srdcom Európy, to som si náhodou overil v Rimini, keď som si tam začiatkom sedemdesiatych rokov liečil v jednom hotelíku priedušky. Chcel som sa zdokonaliť v taliančine a vyhľadával som konverzáciu s personálom hotela. Neboli to síce nijakí intelektuáli, ale zas ani nijakí zadubenci. Ako to už býva, prvá z ich otázok znela, odkiaľ je signore. Signore povedal, že je z Československa. Po chvíľočke trápneho ticha sa mi priznali, že nevedia, kde taká krajina leží. Snažil som sa im to vysvetliť na základe geografických konštánt. Pochopili a položili mi už len jednu múdru otázku: – A to ste pod Rusmi alebo pod Američanmi? – Priznal som, že pod Rusmi. Oni mi to dôverne vrátili a priznali, že sú pod Američanmi. Tak to teda bolo so „srdcom Európy“. Európa nevedela, kde ho má. A to šlo o štát, ktorý už trval pol storočia.
Bude treba veľa trpezlivosti, a najmä sústavnej pracovitosti: národy sa zapisujú do dejín tvorbou hodnôt. Nejaká netrpezlivá frajerina tu nemá čo robiť. Len múdre činy.
Vo svete sa môžeme zviditeľniť predovšetkým kultúrou, umeleckou tvorbou. Máme na to? Čo treba urobiť pre našu efektívnejšiu reprezentáciou v zahraničí a čo pre ňu môžete urobiť vy osobne?
V kultúre, pri jej evidovaní inými, to má malé spoločenstvo rovnako ťažké.
Sledoval som svojho času, ako rakúska televízia komentovala Nobelovu cenu, udelenú Jaroslavovi Seifertovi. Bolo to až zahanbujúce, ako o Seifertovej poézii nevedeli povedať nič, ako ich vlastne ani nezaujímala, len nepretržite vysunovali politikum veci. Takmer som na nich nakričal: Buďte, preboha, aspoň trochu taktní voči veľkej poézii a nedávajte bezostyšne najavo, že vás autor omnoho viac zaujíma ako disident než ako básnik.
Po takýchto školeniach nikto s trochou súdnosti sa nemôže zastrájať, ako budeme kohosi ohurovať veľkou kultúrou malých.
A tak teda – rob, autor, i naďalej umenie tak, ako sa umenie robí, teda ako zápas s údelom a zápas s tvarom – a ostatné ti bude pridané, ak to, čo si robil, robil si dobre. To ostatné je starosť iných, na to vám ja neodpoviem.
Prezraďte nám svoje tvorivé predsavzatia na nasledujúce dni, týždne, mesiace a roky.
Koncom tohto roku by vo vydavateľstve Tranoscius mala vyjsť moja nová knižka básní. Prečo práve v tomto vydavateľstve? Mám voči nemu istý citový aj intelektový dlh. Bývalo to v štyridsiatych rokoch, teda v čase môjho detstva a mladosti vynikajúce vydavateľstvo, v ktorom vychádzali vrcholové veci slovenskej i svetovej krásnej tvorby. V toku ôsmich rokov svojich mikulášskych gymnaziálnych štúdií každodenne som stával pred jeho výkladom a určite som tam vystál jamu až po kolená. To boli moje prvé seminárne cvičenia zo slovenskej i svetovej literatúry. Keď som sa dozvedel, že toto obnovené vydavateľstvo má ctižiadosť opäť sa prepracovať do svojho dávneho lesku a keď ma dokonca požiadali o pomoc pri tom, nemohol som odmietnuť. Dlhy si treba platiť, najmä dlhy voči vlastnej mladosti. A tak som rukopis svojej novej knihy veršov – Neskorý autoportrét zveril práve tomuto vydavateľstvu.
Čo sa práve deje u vás v doma a čo očakávate vo svojom súkromí?
Súkromie ponechajme Jankovi Johanidesovi. Bola to svojho času nádejeplná knižka, oznamujúca príchod svojrázneho pravého talentu. Tie nádeje sa splnili. A tak mu to neberme.
Na čo by čitatelia nemali v týchto časoch zabúdať?
Že mechanická, netrpezlivá, frajerská aplikácia trhového mechanizmu v knižnej kultúre tak túto kultúru vôbec zdegradovala, ako to nedokázala ani trojica Ždanov – Furcevová a Pezlár dokopy. A že by už bol najvyšší čas, aby si tú kultúru čitatelia začali brániť. Lebo za chvíľu už nebudú mať čo čítať.