PAVOL JANÍK

Z dôvodov, ktorými sa zrejme ani netreba osobitne zaoberať, som sa pred časom rozhodol pre mediálne embargo vo vzťahu k slovenským hromadným oznamovacím prostriedkom, medzi ktorými skutočne nie je badateľný podstatnejší rozdiel – prinajmenšom v miere zreteľnej tendenčnosti. Preto sledujem iba zahraničné informačné zdroje, ktoré síce tiež podliehajú viditeľnej indoktrinácii, ale pôsobia na neporovnateľne vyššej úrovni profesionality, nehovoriac o úplne odlišných tematických dimenziách a o celkovom poznatkovom pozadí. Zvolený typ mentálnej hygieny vrelo odporúčam.

V našich končinách sa znenazdajky zjavilo zaklínadlo v podobe pojmu verejnoprávny, ktorý však nemožno inak pochopiť (ani preložiť) ako verejný – v protiklade so súkromným, a teda komerčným charakterom ostatných komunikačných nástrojov. Veľmi nemilo ma prekvapilo, že aj uvedený mienkotvorný segment je ťažko postihnutý hrubozrnnými praktikami manipulácie. Najokatejšie sa propagandistické klišé prejavilo v súvislosti s udalosťou, ktorú mediálna mašinéria veľmi rýchlo pomenovala Kauza Ransdorf, hoci účasť poslanca Európskeho parlamentu na nejakej činnosti v ktorejsi švajčiarskej banke ešte vôbec nebola objasnená príslušnými oficiálnymi autoritami.

Nezodpovedné zaobchádzanie s menom Ransdorf sa navyše – bez bližšej špecifikácie – môže týkať minimálne nasledujúcich rovnomenných nositeľov: Miloslav (1953) – poslanec EP, Jiří (1957) – technik, Jiří (1986) – futbalista, Karel (1905 – 1963) – lingvista, ale môže ísť aj o názov osady v Dolnom Rakúsku či nemecký názov poľskej obce Wieszowa (v rokoch 1935 – 1945). Pravdaže, z celkového kontextu je zrejmé, že ide o PhDr. Miloslava Ransdorfa, CSc., filozofa, historika a polyglota ktorý ovláda 15 jazykov – vrátane angličtiny, nemčiny, francúzštiny, taliančiny, španielčiny, ruštiny, portugalčiny, maďarčiny, holandčiny, gréčtiny, latinčiny a jidiš.

To, čo sa pri prvých informáciách o udalosti objavilo na tzv. verejnoprávnej obrazovke, pripomínalo mediálne šialenstvo. Asi desaťkrát (ak nie viac) sprievodný text opakovane ilustrovali dva rovnaké zábery, na druhom z nich poslanec mávol rukou do vzduchu smerom k mikrofónu holandského novinára, čo sa interpretovalo ako incident či napadnutie onoho žurnalistu. Skutočnosť však bola opačná, redaktor sa s mikrofónom snažil postaviť do cesty poslancovi, ktorému kládol otázku obsahujúcu nepodložené tvrdenie. Poznamenajme, že to bola príhoda z minulosti a bez súvislosti s aktuálnym dianím.

Keby sa to naozaj nestalo, tak by som povedal, že ide len o starú anekdotu, v ktorej sa novinár niekoho opýta, či bije svoju ženu, a potom napíše do názvu článku: XY tvrdí, že nebije svoju ženu.

Nech sa už napokon veci vysvetlia akokoľvek, nik a nič neospravedlní nehorázne mediálne správanie, ktoré – ako názorne a žalostne vidieť – presahuje nielen hranice morálne zdevastovaného prostredia slovenských inštitúcií masovej komunikácie, v ktorom vládne zmes megalománie a iných mánií niekoľkých záujmových skupín a vplyvných rodín.