Se slovenským spisovatelem Petrem Štrelingerem hovoří Michal Černík
V květnu se ti léta zakulatila do sedmdesátky. To už člověk začíná bilancovat. Co se ti v životě podařilo?
V prvom rade sa ti chcem poďakovať, že si ma oslovil na tento rozhovor a vzápätí sa chcem aj ospravedlniť, že mi to tak dlho trvá, kým som si sadol k odpovediam. Boli to pre mňa totiž dosť hektické mesiace: 20. 4. som oslávil svoje jubileum. Chcel som to osláviť tak, ako by mal oslavovať spisovateľ: teda vydaním novej knihy. Skoro sa to podarilo, hoci v bratislavskom vydavateľstve FORZA music o mesiac meškali. A tak môj román Zlatá voda (Aqua aura) vyšiel až v polovici mája. Je to druhý diel z mojej trilógie Liptovská rapsódia, prvý vychádza v septembri pod názvom Salakúzy a ten tretí, ak boh dá a najmä moje zdravie – Noci s Valpurgou, by mal vyjsť před Vianocami. Na vysvetlenie – Salakúzy už vyšli v roku 1987 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, ale takmer o tretinu skrátené, oskalpované cenzurou, poprehadzované kapitoly, takže až teraz to bude kompletné „prvé“ vydanie románu! Tento rok som to vzal skutočne zhurta: okrem trilógie čaká na vydanie kniha mojej publicistiky Jedenásť povrazov, nazvaná podľa kľúčovej reportáže o Vladimírovi Clementisovi. V novembri bude, dúfam, konečne aj svetová premiéra mojej divadelnej hry o Dubčekovi (v Krupine). Táto hra tiež čaká od roku 2008 na svoje inscenovanie v divadle. Je to aj o atentáte na Dubčeka, téma veľmi háklivá… A to ešte nie je všetko; pripravuje sa na vydanie aj básnická zbierka: bibliofília mojich erotických básní S Buninom v posteli s ilustráciami – litografiemi akad. maliara Martina Augustína. Tá vyjde na Morave, v nakladatelství Velké Losiny, ako tzv. krásna kniha, na ručnom papieri manufaktury, ktorá tento rok oslavuje 420 rokov od založenia a je známa po celej Európe, ba myslím si, že po celom svete. Ale, nechcem to zakríknuť, bude to naozaj „majsterstück“.
V současné době bydlíš na vsi blízko Prostějova. Co tě dovedlo do hanácké vesnice?
To by bolo asi zdĺhave vysvetľovanie: nuž jednoducho – láska. Oženil som sa znovu (manželka mi před vyše 10 rokmi zomrela na rakovinu) a vzal som si Moraváčku. Okrem iného moja žena Zdenka tiež napísala výborný román Medový dům (2005). Kúpili sme si staršiu haciendu v obci Slatinky pod Kosířem, teda pod nejvyšším vrchom Hané (442 m. n. m.), tu, v Čechách pod Kosířem maľoval Josef Mánes svoje kypré Hanačky. Je to zvláštny, povedal by som – veľmi šťavnatý, voňavý kraj, milujú tu pivo a veselý život a aj nezdravé jedlá, skoro som už na to doplatil, nedávno ma prepustili z nemocnice. Dôvod: najmä nezdravý spôsob života. Okrem jedla výborná hanácka slivovica, ktorá je tu, myslím si –lepšia, jako na Slovensku!
Desítky let jsi žil v Bratislavě. Neschází ti kulturní atmosféra města? Kolegové novináři a spisovatelé?
Pravdaže mi to chýba… Ale zas na druhej strane mám viac času na písanie. Výsledok som uviedol vyššie. Toľko kníh by som v Bratislave nestihol. Ale, keď ma srdce trochu zabolí za Slovenskom, tak sadnem do auta a za dve hodiny som při Dunaji! Alebo v mojom rodnom kraji – v Liptove, v Ľubochni při Ružomberku, kde som situoval aj svoju románovú trilógiu. A okrem toho – som ešte aktívny aj v novinách. V týždenníku Slovenské národné noviny, založenom v rok 1845 Ľudovítom Štúrom, mám každý týždeň svoju pravidelnú rubriku O čom je reč, kde sa vyjadrujem k aktuálním politickým, ale i kultúrnym problémom. A vo vplyvnom občianskom združení „Kongres slovenskej inteligencie“ ma na nedávnom Valnom zhromaždení koncom júna (června) zvolili za predsedu Výboru. Je to pre mňa veľká česť, veď predo mnou bol predsedom vynikajúci slovenský spisovateľ a novinár Roman Kaliský, ktorý minulý rok zomrel. Nuž táto funkcia je pre mňa veľkým záväzkom!
Jak se žije slovenskému spisovateli na moravské vsi? Jak tě berou sousedé?
Vynikajúco! Hneď na druhý deň po prisťahovaní ma chceli miestni hasiči vyplieskať, lebo som kritizoval ich spôsob „kácení máje“. Ja som totiž na strednej škole vyštudovaný lesník. To bolo před šiestimi rokmi. Medzitým sme sa veľmi skamarátili. A bez hasičov sa tu nič neudeje, sú motorom udalostí v obci Slatinky. A ja zas, keď je slovenský štátny sviatok, vyvesím na dome slovenskú štátnu zástavu. Tak už všetci, nielen susedia, vedia, že tam „na přihonu“ býva Slovák. A po večeroch, při ohníku zavše zahrám na mojej milovanej fujare. Vtedy mám pocit, že zvuk tohoto írečitého slovenského hudobného nástroja sa rozlieha široko-ďaleko a že ho počuť až domov, na Slovensko!
Vydal jsi několik próz o slovenských buditelích. Co tě přitahovalo na Martinu Kukučínovi, že jsi napsal životopisný román?
Kukučín, to je pre nás Slovákov a pre slovenskú literatúru zvlášť – pojem… Balvan! Najväčšie literárne dielo. Jeho roky lekárskych štúdií sa viažu k Prahe. To už však bol známy jako spisovateľ, autor poviedok. Veľmi agilne sa v Prahe zapojil do študentského společenského života, spoznal sa například s Masarykom, Vrchlickým, Nerudom a ďalšími veľkými Čechmi. Do svojho známého literárního salónu ho uviedla Maruše Neureutterová, manželka adjunkta Národního divadla. A medzi Kukučínom a Marušou bol hlbší než spoločenský vztah. Žiaľ, napriek svojmu pátraniu, som sa o nej veľa nedozvedel. Veď práve Neureutterová ho zoznámila s Chorvátom Didoličom, obchodníkom, ktorý mal v centre Prahy slávnu vináreň. A vďaka nemu odišiel Kukučín do Dalmácie, na ostrov Brač, kde bol potom lekárom. Môj román sa odohráva väčšinou mimo územia Slovenska. Tá druhá časť knihy sa dotýka už sklonku jeho života, ktorý dožil v malých kúpeľoch v Slavónsku, v Lipiku, kde ho postretla nádherná láska k mladej Chorvátke Verici.
Další román byl o Pavlu Orzságu Hviezdoslavovi. Čím tě on oslovil?
Hviezdoslav, to je zas najväčší slovenský básnik. Mňa na každom životopise inšpirovalo najmä tajomstvo tej-ktorej osobnosti. Hviezdoslava som takmer 15 rokov nevedel dopísať. Stále mi chýbal rozprávač, ktorý by mu bol dôverníkom. Ale napokon mi to trklo: bol to doktor Ladislav Nádaši-Jégé, lekár, ale aj spisovateľ, taktiež absolvent pražskej Univerzity Karlovej. Chcel som slovenskému čitatelovi porozprávať o tom, že Hviezdoslav nebol iba veľký básnik a dramatik, či překladatel, ale že to bol aj neobyčajný charakter. Postavil sa v 70. rokoch 19. storočia proti zatváraniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Azda za všetko stojí jeho myšlienka: „Nadišla doba, keď národ potřebuje väčšmi charakter jako talent, talent je meteor, ktorý zablysne a zhasne, ale charakter je stálica, ktorá trvá navždy!“
Také jsi napsal hru o Vladimíru Clementisovi. Jaký byl opravdu jako komunista, jako politik?
Vlado Clementis, minister zahraničních vecí ČSR po vojne a po Janovi Masarykovi, popravený v Slánskeho procese v roku 1952. Mal iba 50 rokov. Obesili ho dva mesiace po tomto jeho jubileu. Je to jedna z najväčších osobností nielen nás – Slovákov. Moja divadelná hra Hádička, ktorá mala premiéru aj v Prahe v roku 2002 (na 100. výročie narodenia Clementisa) je nielen o osobnosti tohoto politika, ale aj o nádhernej láske k Líde Pátkovej-Clementisovej, dcére českého bankového riaditeľa, aj veľkej umeľkyni. Jeho komunistické presvedčenie nebolo presvedčením fanatika, bol to doslova – tzv. ľavicový intelektuál, pochádzajúci z významnej vlasteneckej slovenskej rodiny z Tisovca. Práve pri Clementisovi by som chcel poukázať na to, že byť ľavičiar neznamená automaticky byť internacionalistom, svetoobčanom. Clementis bol veľký Europan so slovenským srdcom. Neznášal však hlupákov, primitívov a tí ho dostali na šibenicu. Pravda, okrem iného doplatil aj na svoju kritiku Stalina a německo-sovietskeho paktu Ribbentrop – Molotov.
Ve dvojdílném románu Kto proti osudu představuješ v životopisných miniaturách osobnosti slovenského kulturního a společenského života. Knihy vyšly před čtyřiceti lety. Kdo z nich znamenal podle tebe nejvíc pro slovenský národ?
Kniha (v dvoch dieloch) Kto proti osudu vyšla aj v reedícii v roku 2014. Spoluautorom je Tomáš Winkler, ktorý před vyše 40 rokmi nemohol byť uvedený na titulke. Bol totiž vylúčený zo strany a proskribovaný za svoje odmietavé postoje voči okupácii v roku 1968. Je tam vyše 30 životopisných noviel, čo príbeh, to osobnosť, takže ťažko niekoho zvlášť vyzdvihnúť. Od Kollára, Jána Hollého, cez Štúra, Janka Kráľa, Hurbana, aj jeho syna Vajanského. Nájdete tam príbeh o Timrave, Kraskovi, Štefanovi Krčmérym… Nuž neviem, koho vybrať? Tie osobnosti – to je epocha slovenských národných dejín. Som rád, že mnohých sme vrátili späť do povedomia slovenskej literatúry, niektorí sa tam vrátili až teraz – ako například veľký spisovateľ a správca Matice slovenskej, organizátor kultúrneho života Jozef Cíger Hronský, neprávom dlhé roky odmietaný oficiálnou ideológiou a označovaný za fašistu. No – taký už je osud, či „Kto proti osudu“?
Považuješ se patriota?
Vidíš, práve táto otázka by sa mala vysvetliť trochu širšie: Ja dosť často v poslednom čase zvádzam polemiky v novinách a protestujem proti označeniu nacionalista, fašista, fanatik. Viac bránim iných, jako sám seba, ale predsa. Myslím si, že najmä umelec by mal byť „patriot“, teda vlastenec. Hovorím to s pokojnou mysľou i preto, že ja nemám mať dôvod, aby som mal komplexy. Moja matka sa narodila v Poľsku, jej mama, teda moja babička bola rodená Poľka. A mamin otec bol Čech, rodák od Prahy (Modletice, Nebřenice, čiže už veľká Praha), Hilbert von Schüttelsberg. Môj predok, zakladateľ šľachtického stavu, bol pražský mešťan Franz Dominik Hilbert, povýšený za baróna priamo cisárovnou Máriou Teréziou, pretože jeho otec Ferdinand padol za rakúske cisárstvo v tureckej vojne v roku 1737 na Balkáne. Môj otec pochádzal z Liptova, zo Švošova, bol to ešte před vojnou konvertovaný žid, zúčastnil sa Slovenského národného povstania, dostal sa do německého zajatia. Vrátil sa odtiaľ dosť neskoro, nejako mi nevychádza, že som sa mohlo narodiť 20. apríla, teda päť mesiacov po jeho návrate. Mám pocit, že som ľavoboček, ale aj tak považujem za svojho otca práve Jána Štrelingera, mäsiara z Ľubochne, veliteľa hasičov a predsedu protifašistov v obci. Otec bol statočný chlap a jeho bratranec Hugo Koval prešiel s generálom Svobodom z Buzuluku do Prahy. Napriek tomu, že to bol tiež žid, bol to rovnako patriot, teda vlastenec, nie kosmopolita, v päťdesiatych rokoch prenasledovaný, vyhodený při protižidovských čistkách z armády. Ešte som zabudol napísať, že dedeček Hilbert vstúpil na začiatku 2. svetovej vojny do Deutsche Partei, prihlásil sa k habsburgským Nemcom, hoci bol v podstate – Čech. A po vojne si to odskákal, zavreli ho. Takže – zdĺhavá odpoveď na otázku, či sa cítim byť patriot?! Áno, ja som slovenský vlastenec, teda patriot! Pretože každý člověk musí mať právo na sebaurčenie, nielen národy. A ja sa cítim byť Slovák a som na to hrdý! A ak sa aj moji predkovia nejako vyhranili voči spoločnosti, nemôžem im to zazlievať, bolo to – ako vravia Rusi – „ich delo“! Teda právo na sebaurčenie!
Nezdiskreditovali politici EU pojem evropanství? Třeba přístupem k imigraci? Neschopností řešit podstatné problémy? Svou omezeností, neprozřetelností?
Michal, tvoja otázka je zároveň aj mojou odpoveďou. Myslím si, že som sa v posledním čase jako novinár aj jako spisovateľ často vyjadroval na tieto témy! A nedávno sa uskutečnilo v Ľubochni (v historickom Kollárovom dome, kde bol zakladajúci zjazd Komunistickej strany Slovenska a Podkarpatskej Rusi v roku 1921) Valné zhromaždenie Kongresu slovenskej inteligencie. Okrem iných dokumentov a vystúpení delegáti VZ Kongresu prijali Svätopeterské Memorandum, kterého obsah je vyjadrením mojich názorov. Napokon, ten základný text som práve ja formuroval. Takže, ak dovolíš, tak ho odcitujem:
Kongres slovenskej inteligencie – nová vízia pre Slovensko
Memorandum
My, účastníci valného zhromaždenia Kongresu slovenskej inteligencie v Ľubochni, obraciame sa na politických predstaviteľov Slovenskej republiky, na zástupcov Národnej rady SR, bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, i na samosprávne orgány, s týmto vyhlásením:
Liptovom, priamo Ľubochňou, viedla v stredoveku VIA MAGNA – Veľká cesta. Zo Slovenska plynulo do Európy bohatstvo zlata, striebra, medi, soli, ale najmä bohatstvo ducha. Už v roku 863 prišli k nám sv. Cyril a sv. Metod, aby tu šírili vieru, kultúru a poznanie. Staroslovenčina sa popri gréčtine, latinčine a hebrejčine stala štvrtým bohoslužobným jazykom stredovekého sveta. Slovami F. V. Sasinka, „posadili Slovákov za stôl s veľkými vzdelanými národmi“. Pritom, ako potvrdzujú najnovšie vedecké poznatky, solúnski bratia len stavali na staršej kresťanskej tradícii, ktorá v našej krajine už dávno bola.
V roku 1993 sa nám podarilo obnoviť štátnu samostatnosť. Bol to historický okamih. Od Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch 1992 prešlo skoro štvrťstoročie. Svetu i sebe sme jasne potvrdili, že to bol správny krok, že Slováci si vedia spravovať vlastný štát. Stali sme sa akceptovanou súčasťou Európy a jej štruktúr. Od prvého júla budeme predsedať Európskej únii.
My, Kongres slovenskej inteligencie, ktorý sa koná v Ľubochni, v historickom Kollárovom dome 29.-30. júna 2016, sme si vedomí historickej spoluzodpovednosti za Slovenskú republiku – jej ďalšiu existenciu ako slobodného a suverénneho štátu slovenského národa.
Aktuálna situácia nás však napĺňa znepokojením. Naša vlasť stratila potravinovú, energetickú i ekonomickú sebestačnosť. Spoločne s občanmi Slovenska pociťujeme, že zvonku je vyvíjaná intenzívna, deštrukčná činnosť na našom území. Prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií je podrývaná štátna moc. Objavujú sa pokusy kriesiť Československo či dokonca Uhorsko. Našu spoločnosť sužuje chamtivosť, sebeckosť a neúcta k sebe samým. Ničia sa základné princípy národného života, bičuje slovenčina, neguje posvätná rola rodiny a naše deti vykoreňujú z ich vlastnej kultúry. Nad Európou sa sťahujú mračná nového, svetového konfliktu. Čelíme náporu islamských imigrantov, ktorí cielene zaplavujú Európu. Nepoučili sme sa zo 150ročnej turecko-islamskej hrôzovlády v našej krajine a pod kepienkom falošnej solidarity otvárame brány vlastnej skaze dokorán.
Globalizačný proces prechádza do hegemonizácie a hrozí novými vojnovými konfliktmi.
Nová situácia ohrozuje kľúčové piliere nielen nášho štátu, ale i samotného národa. Núti nás hľadať spôsob, ako chrániť samých seba, dedičstvo svojich otcov.
Obraciame sa preto na najvyšších ústavných predstaviteľov SR, aby počas nášho predsedníctva Slovenská republika iniciovala kroky, ktoré ochránia našu zvrchovanosť i kultúrne a národné tradície nás i celej Európy.
Ďalej žiadame vládu, aby vytvorila podmienky na obnovu potravinovej i energetickej sebestačnosti Slovenska a znižovanie medziregionálnych rozdielov. Aby vznikol dostatok nových pracovných miest, aby naša republika nebola iba zásobárňou lacných pracovných síl pre cudzinu.
Takisto žiadame, aby štát i samospráva venovali väčšiu pozornosť školstvu, výchove mladej generácie, formovaniu jej národného povedomia, výraznejšie podporovali domácu kultúru na úkor – neraz škodlivých – cudzích vplyvov. Nevyhnutnou podmienkou tu bude návrat verejnoprávnosti RTVS, slovenského ducha i jazykovej čistoty.
Žiadame, aby vláda SR počas predsedníctva SR v EÚ dôrazne trvala na zabezpečení ochrany európskych kultúrnych hodnôt vychádzajúcich z kresťanských tradícií, na ktorých Európa i náš národ vyrástli.
Tak nám pán Boh pomáhaj!
Delegáti a hostia Valného zhromaždenia Kongresu slovenskej inteligencie v Ľubochni 29. júna 2016
Po sametové revoluci jsi léta pracoval jako novinář. Daří se ti dnes rozlišit pravdu od polopravdy a lží?
Čím ďalej je to náročnejšie… Médiá sú doslova v cudzích rukách, každý si v nich presadzuje svoje záujmy. Nikdy som si nemyslel, že práve prostredníctvom médií je možná takáto masová manipulácia obyvateľov. Ak člověk nie je informovaný, je doslova hlúpy! Má pocit, že je všetko v poriadku, nemá dôvod sa znepokojovať, že mu niečo hrozí. A v posledním čase hrozí veľa vecí: no najmä vojna, hrozná 3. svetová vojna, ktorá by už bola asi s použitím atomových zbraní! Jedine svetové společenstvo, odpor ľudí voči bláznom, ktorí kurizujú s myšlienkou zase si rozdeliť svet, je schopné zvrátiť túto hrozbu! Lenže v oficiálních médiách takéto názory vôbec nepripúšťajú. Chvalabohu, internet a moderné technológie umožňujú, aby ľudia spoznali aj iné myšlienky, než iba tie ktoré sa formulujú v centrálách EU, NATO, alebo v Bielom dome vo Washingtone.
Odmítl jsi novinářskou cenu. Proč?
To je pravda, ale je to už naozaj dávno. V roku 1996. Bola to najvyššia Cena Ľudovíta Štúra, ktorú uděľovala vláda… Premiérom bol vtedy Vladimír Mečiar. A ja som odmietol preto, že som nechcel byť ocenený, keď to dostávala len jedna časť novinárov – teda tí, čo boli „na správnej strane“. Napokon, tá Cena mi patrila oprávnene za moje reportáže v denníku Republika. No keď sa vlády vymenili a k moci prišiel například Dzurinda a Kňažko, zase to bolo rovnaké, dostávali ceny zase tí z opačného briežku. Myslíte si, že to dnes prestalo? Vôbec nie: napríklad prezident Kiska udeľuje na štátny sviatok vyznamenania iba obľúbencom (pravdoláskarom), kterých navrhnú jeho „múdri“ poradcovia, v prezidentskom paláci dominuje a rozhoduje bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora!
V čem se dnes nejvíce lže?
To by bolo asi na nový rozhovor! Často aj v tom, že máš nos medzi očami.
Vymývají média lidem mozky?
Na to som už odpovedal. A deje sa to veľmi intenzívne. Žiaľ, u nás na Slovensku, ale aj v Česku sú to najmä verejnoprávne médiá! A my ochotne platíme koncesionárske poplatky.
Je naše společnost schopna myslet nezávisle?
To by sa muselo veľa vecí zmeniť. Například školství!
Co si dnes lidé nejvíce nalhávají?
Na to je veľa výborných českých vtipov a anekdot. A na niektoré otázky správne odpovedá najmä Rádio Jerevan. Jako: Kedy bude u nás lepšie? Už bolo!
Na Slovensku sú zas populárne bačovské vtipy: Prídu turisti z Hradce Králové na slovenský salaš a pýtajú sa: „Poslyšte, pane bačo, jak to bylo se Slovenským národním povstáním?“ Bača: (poškrabe sa pod klobúkom): „Národné povstanie? Tuším že bude, lebo ľudia sú riadne nasratí!“
Umíme jako jedinci i jako národ zacházet se svobodou a demokracií?
Vieš, že neviem? Občas je nádej. Ale vždy sa těchto vymožeností napokon zmocnia gauneri a chrapúni!
Dá se svoboda zneužívat?
Preboha, a jako! Stačí sa pozrieť do minulosti. Aj do tej nedávnej… Nerád to vravím na stránkach českého časopisu: ale například tie veľkolepé myšlienky Václava Havla o tom, jako nechceme králikárne apod. Ja som si vtedy myslel, že nás v Česku a Slovensku čaká raj… Raj prišiel, ale pre tých vyvolených! Na Slovensku po Havlovi prišli „hladové doliny“…
Žiješ jako svobodný člověk?
Ja áno: držím sa Jana Kollára „Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou!“
Jak chápeš pojem sociální spravedlnost?
Náročná otázka. Ale nie tak, jako ju predostiera súčasný lúpežný kapitalizmus! Prepáč, ale jako spisovateľ som stál vždy na tej ľavej strane, nielen preto, že som ľavák. Momentálna spoločnosť je krutá ku všetkým tým, čo potrebujú našu pomoc. Len vyjdite na ulicu, tie húfy bezdomovcov… Ani sa nenazdáte a ocitnete sa medzi nimi. Stačí prísť o zamestnanie, o strechu nad hlavou, o rodinu, ochorieť…atď. Mám pokračovať?
V brněnském nakladatelství Kmen ti vychází román. Představ ho případným čtenářům.
Na to sa veľmi teším. Prekladať ho bude výborná česká spisovatelka, dramatička a prekladateľka Ivana Blahutová. Je to vraj „žurnalistický thriller“, tak ho ocajchovali v reklamním slogane. Ale inak je to príbeh novinára – reportéra, ktorý bojuje jako Don Quijote proti veterným mlynom, proti mafii, proti vojne v Juhoslávii, korupcii, proti prezidentovi a proti ministrovi vnitra… No je to aj román o láske, o najkrajších veciach, ktoré stretnú člověka. Lebo život je už taký spravodlivý, že popri bôli, smútku vám predsa len ponúkne zčasu na čas aj čriepky šťastia… A je to príbeh s detektívnou zápletkou! Dúfam, že ho prijme aj český čitateľ, veď sa zčasti odohráva aj na Morave, práve na Hané, pod Kosířom…
Co bys napsal pod slova- živote, díky?
…že som! Že ešte môžem dýchať, tešiť sa z kvetov, z vody, z přírody, objímať ľudí, smiať sa, mať nádej…Lebo najkrajšie věci sa rodia z túžby!
Peter Štrelinger sa narodil v Martine (20. apríla 1946), ale celé detstvo prežil v kúpeľoch Ľubochňa v dolnom Liptove. Vyštudoval na Strednej lesníckej technickej škole s maturitou v Liptovskom Hrádku. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (1968). Debutoval dvojdielnou knihou biografických noviel Kto proti osudu (Tatran 1976 a 1978, spoluautor T. Winkler), potom vydal ľúbostné poviedky Od rána bláznivý deň (1978), životopisný román o M. Kukučínovi Láska a smrť(1980,2006), satirické novely Zbožňujem svojho šéfa (1986), román Salakúzy (1987, neúplné vydanie), bájky Psia demokracia (1994), životopisný román o P. O. Hviezdoslavovi Spútaný Prometeus (1999, 2009) a prerozprávanie Dobšinského povestí Janko Hraško a iné slovenské rozprávky (2001). Výsledkom jeho novinárskej tvorby sú knihy reportáží V centre Bermudského trojuholníka (1996) a Spravodlivý medzi národmi (1999). Okrem toho je aj autorom televíznych hier. Ako dramatik debutoval komédiou Spolok drobnochovateľov (Prešov 1984). V roku 2002 mala premiéru komorná hra o V. Clementisovi Hádička. V máji 2016 vyšiel druhý diel trilógie Zlatá voda. Na vydanie v roku 2016 sú pripravené ešte knihy Jedenásť povrazov (reportáže, rozhovory a glosy), bibliofília S Buninom v posteli (zbierka erotických básní) a tretí diel trilógie Noci s Valpurgou.