MÁRIA MACKOVÁ
Prvotným zámerom príspevku na konferenciu Prieniky českej a slovenskej literatúry po rozdelení Československa roku 1993 bola téma rozhovorovej spisby a jej prienikov z českej do slovenskej literatúry a naopak. Ako spoluautorke niekoľkých rozhovorových kníh, ktoré vyšli na Slovensku i v Česku, je mi problematika blízka. Knihami tohto žánru sme sledovali osobný a profesionálny život významných osobností, ale predovšetkým sme sa usilovali čitateľovi predložiť širší pohľad na osobnosť. Stručný príspevok je napokon viac teoretický a skôr námetom na rozsiahlejšiu diskusiu, lebo na životopisné diela spracované klasicky či formou rozhovorov sa často aj literárni vedci pozerajú akosi „cez prsty“.
Pri tvorbe uvedených kníh sme sa presvedčili, že problematika osobnosti je nesmierne rozsiahla. Možno ju skúmať a charakterizovať z viacerých pohľadov. Preto sa v súvislosti s témou konferencie pristavíme pri osobnosti v národe. Človek – osobnosť totiž nežije izolovane, ale je členom spoločenstva, spoločnosti. Jeho najprirodzenejším spoločenstvom je spoločný organizmus – národ. Ustálená definícia národa síce neexistuje, ale všeobecne sa dá konštatovať, že národ je historicky vytvorené spoločenstvo ľudí, ktorých spája spoločné územie, kultúra, jazyk, história, náboženstvo a podobne. Takéto národné spoločenstvo sa zvyčajne vykryštalizovalo dlhým vývojom a ukázalo sa v novodobých dejinách ako najstabilnejšie a zároveň s najväčšou integračnou schopnosťou. Znamená to, že príslušníci národa sú v istom smere rozdelení, napríklad materiálnou či kultúrnou úrovňou, alebo triednou príslušnosťou, ale na druhej strane ich spája rovnaký spôsob života, zmýšľanie, konanie. To dáva príslušníkom národa rovnaký charakter, ktorým sa odlišujú od iných národov.
Nemožno však zabúdať ani na fakt, že žiaden národ nie je celkom izolovaný, ale je súčasťou väčšieho spoločenského celku. V dejinnom procese sa stáva súčasťou dialektického pohybu, ktorý sa realizuje vo vnútri spoločenstva, ale pôsobí i navonok medzi inými národnými spoločenstvami. Z histórie (aj zo spoločnej histórie našich dvoch národov), ale v ostatnom období najmä z reality súčasného globalizačného prostredia, sa potvrdzuje skutočnosť, že vonkajšie vplyvy sú pre osud národov (najmä malých) podstatnejšie. Prirodzene, že takéto vplyvy pôsobia na všetkých členov národného spoločenstva. Osobnosť sa však realizuje aj vo viacnárodnej spoločnosti, rovnako ako i v multikultúrnom prostredí. V národe je fenomén osobnosti, so všetkými spomínanými charakteristikami, dôležitý. Aktívne zasahuje do sociálnych, kultúrnych, výchovných procesov. Významné osobnosti ovplyvňujú historický a kultúrny rozmer národa a svojou prácou i tvorivými aktivitami môžu prekročiť národné hranice a nadobudnúť nadnárodný i celosvetový rozmer. Príklady z histórie dokazujú, že mnohým českým i slovenským osobnostiam sa to podarilo, ovplyvnili národné dejiny a zanechali trvalé stopy i vo svetovom spoločenskom priestore. Zásluhou spisovateľov sa o nich dozvedela a stále dozvedá široká verejnosť, čo je veľký prínos v národnom i medzinárodnom meradle.
Ak hovoríme o osobnosti v súvislosti s ovplyvňovaním dejín, je namieste pripomenúť aj to, čo alebo kto podmieňuje zrod osobnosti. Neraz som túto otázku hľadala odpoveď, keď som spracovávala konkrétnu osobnosť. V tomto kontexte sa zakaždým objavili ďalšie otázky: Čím sa subjekt prejavuje? Čím upozorňuje, že je výnimočným, odlišným, jedinečným, prínosným, nenahraditeľným? Kto o ňom rozhoduje, kto objektívne posudzuje jeho kvality? Závisí to od profesijného zmerania. Pri vedcoch to môže byť vedecká komunita. Pri spisovateľoch verejnosť, čitatelia, literárni kritici. Pri výtvarníkoch a divadelných umelcoch obecenstvo, publikum, diváci, ale aj kritika. A pri všetkých profesiách samozrejme pracovníci médií, ktorí zohrávajú významnú rolu pri propagovaní a popularizovaní osobností. V tejto súvislosti sú zaujímavé napríklad diskusie, koho zaradiť do rôznych encyklopédií, slovníkov, učebníc. Neraz sa pritom nedá vyhnúť subjektívnemu pohľadu autora či vydavateľa.
Pri letmom pohľade do minulosti treba pripomenúť, že najmä predstavitelia nemeckej klasickej filozofie upozornili na historický i spoločenský význam osobnosti. Neskôr sa aj naši národní buditelia týmto postojom inšpirovali a začali klásť dôraz na osobnosti v národe. Uvedomili si, že národ a jeho etablovanie sa medzi ostatnými národmi závisí od kvalitných jedincov – osobností na vysokej spoločenskej a kvalitatívnej úrovni.
Vo vývine osobností zohráva dôležitú úlohu i jedinečnosť národa, ktorá vychádza napríklad z odlišných prírodných podmienok či historických podmienok, v ktorých sa ten-ktorý národ formoval. Pri posudzovaní osobnosti z tohto pohľadu, prihliada sa na jej kvalitu v rámci národa, ale zároveň sa konfrontuje s osobnosťami iných národov. Z autentickosti národa vyplývajú viaceré osobnostné aktivity, ktoré súvisia so špecifickými potrebami a životnými podmienkami národa. Osobitosti národa sú často evidentné a odzrkadľujú sa na osobnostiach. Tvrdenie potvrdzujú aj slová slovenského literárneho vedca Augustína Maťovčíka: „Každý národ, či región má osobnosti, ktoré ho reprezentujú a bez poznania ktorých by sme nemohli naplno osvetliť a zhodnotiť ich historický zástoj v národe či regióne. Ak sa zamyslíme nad fenoménom osobnosti v národných či regionálnych reláciách, môžeme konštatovať, že význam osobnosti je konštantný a závisí len od jej zástoja v celonárodných či regionálnych súvislostiach.“
Na základe týchto poznatkov by sme mohli zovšeobecniť, že osobnosť má v dejinách takmer vždy rozhodujúcu úlohu. Svet od začiatku tvorili silné osobnosti, vari najlepšie nás v tom utvrdzuje pohľad do dávnej minulosti. Európska kultúra je tiež založená na kultúrnom dedičstve antiky, na kresťanskej tradícií a jej predstaviteľoch. O niečo zložitejšiu situáciu mali vždy príslušníci malého národa, navyše, ak bol neslobodný a utláčaný. Osobnosti takého národa boli obmedzované v mnohých aktivitách, zložitejšie sa rozvíjali v oblasti tvorivosti, museli prekonávať jazykové bariéry, neraz boli nútené riešiť existenčné problémy a viesť zápas za vnútornú slobodu národa.
Konštatovali sme, že osobnosti v národe rastú nielen v úzkom okolí, ale najmä v konfrontácii so svetom. Pritom narazíme na ďalší problém malých národov. Ak sa chceli osobnosti malého národa porovnávať so svetom, museli prekročiť národné hranice. No len čo sa im podarilo dostať do sveta, lákalo ich širšie pole uplatnenia. Mnohí z nich lepším podmienkam na realizáciu podľahli a domov sa už nevrátili. Na Slovensku si problém „úniku mozgov“ uvedomovala už obrodenecká generácia, ktorá postrehla dialektiku osobnosti v dejinách, závislosť od pomerov, ale i možnosť osobnosti meniť pomery v súlade s dosiahnutým poznaním. Vedome sa preto zamerala na výchovu osobností, podnecovala ich v tvorivosti, vážila si ich a dielo, ktoré vytvorili. Úcta však nesmela presiahnuť hranicu, za ktorou bolo nekritické preceňovanie osobnosti. V článku Fenomén osobností v dejinách to zdôraznila filozofka Elena Várossová: „Pri dialektickom chápaní kritiky diela a osobnosti nejde o ich likvidáciu, ale o tvorivé prekonanie, a teda o ich jedine možnú historickú kontinuitu. Len osobnosti ad hoc zostávajú v národe a dejinách nedotknuté a nepohnuté. Tie, ktoré dávajú národu trvalú hodnotu a profil, ktoré stvárňujú národ bytostne osebe, ale aj pre dejiny, podliehajú vždy inovácii a sú prítomné v novom rúchu vo všetkých premenách národa, pri všetkých jeho nových bojoch o seba a svoj historický pokrok.“
V súčasnosti sú sociálne a kultúrne podmienky pre rast osobností priaznivejšie, ale hodnota skutočných výnimočných jedincov sa často nedoceňuje. Diskutabilné sú aj kritériá hodnotenia osobností, napríklad pri rôznych populárnych televíznych programoch, súťažiach krásy a pod. V ostatnom čase sa neobjektívne preceňujú mediálne známi ľudia, najmä z komerčných televízií, súkromných rozhlasových staníc, seriáloví herci, ale i bohatí podnikatelia, či kontroverzní politici. Pohľad do minulosti je pritom dôkazom prinajlepšom nerozvážnosti nedoceňovať najmä originalitu, tvorivosť osobností a podceňovať ich činy pri tvorbe kultúrnych a spoločenských hodnôt. Neustále treba mať na zreteli fakt, že bez ohľadu na vývin a technické vymoženosti, ľudstvo bez tvorivých osobností nedosiahne pokrok.
Pri zviditeľňovaní osobností na Slovensku, v Českej republike, ale aj inde vo svete majú významné miesto spisovatelia, aj keď názory najmä na rozhovorové knihy sú rozličné. Ich autorov často aj kolegovia spisovatelia považujú iba za akýchsi „zaznamenávačov“ rozprávania osobnosti, ktorých úlohou je zdokumentovať životný príbeh v chronologickom slede.
Spisovatelia, ktorí sa tvorbe biografií, životopisom či rozhovorovým knihám s významnými osobnosťami seriózne a poctivo venujú, vedia, že to celkom tak nie je. Ak má vzniknúť kvalitná kniha, ktorá objaví, zdokumentuje nielen osobnosť, ale aj dobu, v ktorej žila, musí byť autor dokonale pripravený. Musí poznať fakty, ovládať súvislosti, aby vedel klásť otázky, aby bol dobrým partnerom na rozhovor, aby posúval dej životného príbehu. Opísať, zachytiť, zdokumentovať čas človeka a posúdiť, ktorá veličina v jeho živote má dominantné postavenie, nie je vždy jednoduché. Čas plynie nezávisle od nás, nemožno ho zastaviť a je iba na nás, či kapitál času využijeme racionálne a užitočne pre seba i pre iných. Vari až v neskoršom veku si človek dokáže posúdiť svoj život, čo urobil dobre, čo zle, čo zbytočne. Nenadarmo sa hovorí, že mladí ľudia sa pozerajú do budúcnosti a starí ľudia radšej do minulosti.
Autori biografií, klasických či rozhovorových, by mali vedieť posúdiť skúmanú osobnosť, aby okrem informácií vyjadrila stanoviská, zaujala postoj k podstate nielen profesijného zamerania, ale aj k rôznym iným oblastiam života. Autor, ako sme už spomenuli, posúva dej filmu života, pozoruje videnie objektu svojho záujmu, preniká pod povrch jeho myslenie i konania. Z vypovedaného sa usiluje vyčleniť myšlienky, ktoré by mali byť poučením pre ostatných. Pritom však nemožno zabúdať, že čas má často hojivé účinky. Časom sa minulosť zdá oveľa krajšou ako bola v skutočnosti. Z pamäte postupne vymizne mnohé negatívne, nepríjemnosti sa zbrúsia a neraz sa na ne celkom zabudne.
Hodnota každého človeka vnútri spoločenstva tkvie práve v jeho jedinečnosti, povedal Paul Ludwig Landberg. Život každého človeka je skutočne svojim spôsobom zaujímavý, lebo každý zanechá na tomto svete stopu. Na to treba pri písaní životopisu takisto brať ohľad. A to už nie je práca „zapisovača“ či akéhosi „média“, čo robí iba mechanicky záznam. Je to tvorivá činnosť, komunikácia, dialóg s obohacujúcou spätnou väzbou.
Život a dielo osobnosti je predmetom záujmu biografistiky, t. j. cieľavedomého bádania, kritického hodnotenia a komplexného spracovania osobnosti v historicko-spoločenských podmienkach. Je to tvorivý proces medzi vedou a umením, v ktorom sa realizuje kultúrno-duchovný život. Z toho možno vyvodiť, že biografistika má obrovské pole pôsobnosti – skúma existenciálne bytie človeka, jeho sebauvedomovanie i otváranie sa svetu.
Pri stručnom zovšeobecnení sa dá konštatovať, že biografistika skúma „celistvého“ človeka v historickom procese, v určitom čase a priestore, v každodennom živote. Pritom využíva vlastné žánre – historicky premenné duchovné a kultúrne prejavy, ktoré sú otvorené, nemajú stanovené presné štylistické pravidlá, ich podstatu je možné objaviť až pri dôkladnom preskúmaní doby, v ktorej vznikli.
Pohľadom do histórie sa dajú objaviť prvé biografické prejavy a spôsoby, ktoré pomerne mladá vedná disciplína využíva. Základy európskej biografie sa začali jasnejšie kryštalizovať v lone viacerých humanitných disciplín v 18. a 19. storočí. Podľa niektorých názorov odborníkov sa biografia v 18. storočí stávala súčasťou práve vznikajúcej literárnej vedy, konkrétne literárnej histórie. Zamerala sa na človeka – osobnosť, so základným a dodnes nemenným cieľom – vystihnúť, obsiahnuť ho v jeho celistvosti a jedinečnosti.
Jednoducho povedané, biografia sa začala vyvíjať súčasne so záujmom filozofie o osobnosť. Historické pramene prezrádzajú, že prvé náznaky biografie možno nájsť už v antike. Veď už Sokrates si za objekt svojho filozofického záujmu zobral človeka. Aj zrod pojmu osoba je zaujímavá, súvisí s ranokresťanskými teologickými spormi, s čím sú spojené aj spory napríklad o výtvarné znázornenie postáv svätých. Čiže aj tu môžeme pozorovať stopy biografie.
Jasnejšími stopami sú neskôr biografické profily alebo životopisné príbehy prvých kresťanov. Kultúra na úsvite kresťanstva bola nasmerovaná medzi pospolitý ľud a životopisci využívali najmä biografický model rozprávania, ktorý sa neskôr rozšíril do rôznych foriem umenia, okrem slovesného aj do výtvarného, hudobného či dramatického. Odvtedy začala biografia plniť i edukačnú funkciu – bola najlepším argumentom na to, aby ľuďom ukázala potrebu vzdelávania. Jedinečnosť osobností a ich kreatívne úsilie je napokon dodnes najlepšou motiváciou učenia sa. Nie je to však celkom priama cesta, pretože v určitých vývinových etapách, v istých kultúrno-politických situáciách spoločnosť osobnosti a tradície neprijímala a niekedy aj celkom negovala. Z histórie je zjavné, že k takýmto situáciám dochádza najmä pri spoločenských zmenách. Biografistika by preto mala vždy zaujať objektívne stanovisko, mala by byť akýmsi obhajcom dejinnej pravdy. V tom je vari jej najdôležitejšie poslanie v národnej kultúre.
Osobitou témou biografistiky je problematika biografických žánrov, ktoré sa pri tvorbe biografických a autobiografických diel od najstarších čias rôzne miešajú. Určité črty biografie niesla v stredoveku napríklad legenda, v renesancii patrili medzi najobľúbenejšie memoáre a denníky, v romantizme to už boli klasické biografie.
V súčasnosti sa pri tvorbe biografií či autobiografií využívajú skutočne rôzne biografické žánre, ktoré literárny vedec Peter Liba v štúdii s rovnomenným názvom roku 1995 rozčlenil na žánre literárnej tvorby, kde patria autochtónne biografické žánre (autobiografia, memoáre, listy, denníky); beletristické biografické žánre (literárny životopis, legendy, kroniky, cestopisy, biograficky román); príležitostné biografické žánre (ekloga, óda, vinš, zbierka autogramov). Ďalšou kategóriou sú žánre literárneho vzdelávania – univerzálne náučné žánre (literárny atlas, rukoväť, biografický doslov); popularizačné biografické žánre (príručky typu Kto je kto?, medailón); žurnalistické biografické žánre (biografická reportáž, fejtón, glosa, interview); administratívne biografické žánre (osobná charakteristika, osobný posudok, nekrológia, matriky); audiovizuálne biografické žánre (pamätne tabule, pomníky, panteóny) a nerozvinuté biografické formy (literárna pozostalosť, literárne archiválie – ako vysvedčenia, vyznamenania, dekréty).
Podstatu biografických žánrov Peter Liba spresnil vyjadrením: „Biografické žánre sú viazané na vymedzenú skutočnosť – na projekciu osobnosti človeka a na projekciu dejín. Téma sa takto prekrýva s tvorcom, človek vysvetľuje človeka. Ľudská sebareflexia predsa vždy prebieha prostredníctvom druhého – človeka. Len prostredníctvom druhého poznávame seba a môžeme aj objektivizovať.“
Z tvorcov biografií je zaujímavý, nielen formou spracovania (napr. biografickými esejami), ale celkovým autorským postojom, napríklad slovenský literárny vedec, teatrológ, kulturológ Július Pašteka. Jeho diela sú vzácne predovšetkým tým, že ich autor nikdy nepodľahol dobovej ideológii. V súlade so svojím kresťanským svetonázorom si hľadal témy, v ktorých vždy bol úprimný a zostal sám sebou. Plne sa to odzrkadľuje v jeho prácach, v ktorých je okrem človeka dominantný aj čin človeka – osobný či tvorivý.
Výstižne to vystihol profesor Peter Liba: „J. Pašteku zaujali a zaujímali ľudské činy, faktické, obdarované duchovným významom (actus humanum) a slobodou. Každý nadosobný ľudský čin vždy mieri do spoločenstva iných. Aj kultúrny čin minulosti. Nie sme zajatcami minulosti, pretože minulosť je vždy otvorená prítomnosti, dovoľuje nám znovu sa otvárať, dotvárať a sprítomňovať. Nič nie je definitívne v poznaní minulosti. Fakticitu minulosti meniť nemožno, ale dávať jej nové významy patrí k živej tradícii.“
Príklad jedného z viacerých slovenských literárnych tvorcov biografických žánrov sme uviedli zámerne na potvrdenie teoretických úvah a najmä na ilustráciu „úskalí“ súčasnej slovenskej biografistiky.
Na záver sa dá zovšeobecniť, že zástoj slovenskej a nielen slovenskej biografistiky je veľký a nemožno ho obchádzať. Tobôž nie v tomto období, keď sa biografické a autobiografické diela tešia veľkému čitateľskému záujmu. Uvedené úvahy preto považujeme za príspevok do širšej diskusie, ktorá by mala byť v záujme slovenskej, českej európskej i svetovej literárnej kritiky.
Na nás tvorcoch je, aby sme sa zaujímali o človeka v určitom čase a priestore, ale najmä o jeho životné poslanie, o motívy jeho konania, o vzťahové otázky, teda o „celostného“ človeka, o ktorom sme hovorili v súvislosti s biografistikou. Iba tak budú vznikať zaujímavé, kvalitné životopisy, ktoré hlboko preniknú do ľudských vzťahov, budú sa vyjadrovať k spoločenským udalostiam a hľadať súvislosti premien. Cez takto spracované osobnosti budeme objektívne spoznávať, hodnotiť a sprostredkúvať dejiny. Aj v duchu výroku Jacquea Lacroixa, že ľudské dejiny vznikajú uchovávaním a vedomím znovuuctievania minulosti: vedomie minulosti a vôľa definovať sa skrze ňu sú pre človeka rozhodujúce.
Předneseno na pracovním setkání Průniky české a slovenské literatury po rozdělení federace v r. 1992 (Praha 2016)