PAVOL DINKA
… tento pojem som nedávno použil v jednom zo svojich úvodníkov v súvislosti s výrokom Paula Krugmana, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, že vládne garnitúry by mali skôr dbať o hrubé domáce šťastie ako o hrubý domáci produkt (HDP). Nemyslím, že je to jeho originálna myšlienka – vo všeobecnosti sa už dávnejšie vie, že fenomén šťastia ako ekonomickej veličiny je niekde už istou samozrejmosťou, veľmi dobre ho poznajú napríklad v malej ázijskej krajine Bhután, kde odmietli hrubý domáci produkt ako indikátor pokroku a nahradili ho hrubým domácim šťastím, do ktorého zaradili deväť rozhodujúcich ukazovateľov – zdravie, kultúru, vzdelanie, tvorivé využívanie voľného času, kvalita životného prostredia, prijateľná životná úroveň, rozumné vládnutie, spokojnosť s komunitným spolunažívaním, psychická vyrovnanosť. Kolega Jozef Banáš toto kráľovstvo navštívil a na margo toho napísal: „Človeku sa ani nechce veriť, že v časoch totálneho konzumu, všetko valcujúcej reklamy, mediálnej manipulácie a ustavičného naháňania za zvyšovaním produktivity práce jestvuje krajina šťastných ľudí vyznávajúcich kategóriu hrubého domáceho šťastia; nekúpite tam cigarety, nenájdete bilbordy, fastfoody, za igelitové vrecká vás budú pokutovať.“ A nie je to iba jedna lastovička, v Spojených arabských emirátoch vytvorili dokonca ministerstvo šťastia, aspoň to tak uvádzajú agentúry.
Zneužívaná a nadužívaná mantra hrubého domáceho produktu, a to potvrdí každý ekonóm, nie je ešte sama osebe zárukou spokojného a adekvátneho života, obyčajného ľudského „šťastíčka“, tak prepotrebnej človečiny, spolupatričnosti a humánnosti – najmä ak si uvedomíme, že nám z tohto doma napečeného koláča (týka sa to predovšetkým postkomunistických štátov) odhryznú vo forme ziskov materské firmy v zahraničí (odlev ziskov prevyšuje reinvestície). Nejde však iba o nás! Vo všeobecnosti sa HDP vo svete zvyšuje, lenže neoliberálnym prerozdeľovaním bohatstva sa naďalej prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými (konkrétne čísla a porovnania som vo svojich článkoch už viackrát prezentoval), skrátka, narastá nerovnováha v odmeňovaní práce a kapitálových investícií. Spôsobuje to monštrum nazývané globalizovaný kapitalizmus a jeho nerovnosti. Nie je vôbec pravda, že súčasné vlády sú slobodné, naopak, čoraz hlbšie sa vnárajú do strmeňov nadnárodných spoločností. Prirodzene, ako vraví môj obľúbený francúzsky filozof Alain Badiou, „dnešná propaganda nehovorí, že globálny kapitalizmus je monštrum – to predsa každý vie –, a preto argumentuje, v poriadku, nie je až taký dobrý, ale je to jediná alternatíva vo vývoji spoločnosti“. Všetky politické elity, pravica i ľavica, neštandardné politické strany, oligarchické štruktúry to s vehemenciou posväcujú. Prečo nie, veď im ide o biznis, o korytá, o blaho – seba!
A čo sa stáva z ľudskej bytosti? Žobrák, spotrebiteľ, vlastník. A ten posledný chce, aby ho ostatní dvaja poslúchali, sofistikovane pritom manipuluje, vymýva mozgy, využívajúc svoju propagandistickú mašinériu, médiá, sociálne siete atď. Všetci dohromady rapkajú, vyjadrené známou anglickou skratkou TINA – There is no alternative (Niet inej alternatívy). Rapkajú, hoci si neraz myslia niečo iné… Láska k moci je silnejšia, smrtiaco vábivá, ako píšem vo svojej novej knihe esejí Láska k moci a moc lásky.
Ide o stratu ľudskej autentickosti alebo o odveké poučenie z histórie? Je to preventívna ochrana pred tým, aby sme sa nebodaj nepremenili na homo sacer, na kompletne vylúčených a vyvlečených z našej symbolickej substancie? Môže sa človek zmeniť? Nájde inú alternatívu? Nepoznám jednoznačnú odpoveď, o tú lepšiu a spravodlivejšiu alternatívu by sa mal však pokúsiť. Už Nietzsche zdôrazňoval, že pozitívnym nihlilizmom, správne uchopenou sebadeštrukciou môžeme utvoriť niečo nové, ešte nezažité, prinášajúce šťastie vo svojej komplexnosti. Dejiny nám, žiaľ, nič radostné neponúkajú: spomeňme si na časy Rímskej ríše, na expanziu zla, neresti, korupcie a vrážd. Detailne to zachytáva anglický spisovateľ Robert Harris v trilógii o živote slávneho rímskeho politika a rečníka Cicera (Boj o Rím, Lustrum, Impérium). Zdá sa, že cesta ľudstva je nezvratná… Čo sa odvtedy zmenilo? Azda iba to, že sme pojmy vykorisťovanie, nerovnosť a nespravodlivosť umelo vyšperkovali do zjemneného tvaru intolerancia.
Za takých podmienok je hrubé (celistvé) domáce šťastie sotva mysliteľné!
Moc a peniaze, peniaze a moc ustavične lákajú svojimi diabolskými, glejovito lepkavými prstami. Silno rezonujú aj v našej bezprostrednej súčasnosti, akoby vystrihnuté z éry starého Ríma: vezmime si napríklad také obvinenie Pavla Ruska, bývalého šéfa TV Markíza, neskôr ministra hospodárstva SR, z objednávky vraždy svojej obchodnej spoločníčky z roku 1997 – už vtedy sa všeličo pošepkávalo o jeho mafiánskych praktikách, mocenské elity a spriaznené médiá mnohé šípili aj vedeli, no neprekážalo to, lepidlo moci, vidina vlastného prospechu boli silnejšie, tobôž keď to prebiehalo za mohutného žurnalistického potlesku. A dnes všetci tí „roztlieskavači“ nabrali odvahu, stali sa hrdinami v odhaľovaní pravdy o tomto bývalom mediálnom magnátovi. Lenže spoločenská pamäť len tak ľahko nevybledne, ešte vždy máme pred sebou živé obrázky, ako najmä redaktori Markízy – Zlatica Puškárová, Daniel Krajcer (nádejný kandidát na župana Bratislavského samosprávneho kraja s „priliehavým“ predvolebným heslom: Daniel Krajcer vždy na strane ľudí) a ďalší – robili nadprácu pre svojho šéfa, s odpustením – s mozoľmi na rukách i hlavách. So Štefanom Hríbom takmer v ničom nesúhlasím, ale to, čo napísal 20. marca 2006 do svojho časopisu . .týždeň, plne podpisujem: „Oni, Dano Krajcer, Zlatica Puškárová a všetci tí, čo zo spravodajstva Markízy neodišli, ani keď už bolo jasné, že to nie je spravodajstvo, ale reklamná agentúra jej nehodného šéfa, sú zodpovední. A oni, nielen pešiaci, čo plnili najhoršie zadania, by mali odísť, a to sami, ak má niekto uveriť, že Markíza bude iná…“
Ale tak to už chodí: v naháňaní za privlastnením egoistického domáceho šťastia nám vyrastajú nové kauzy a kauzičky v podobe krátenia daní (prezident Kiska), machinácií s eurofondmi vo viacerých rezortoch, vysokých odmien pre advokátov (ministerstvo hospodárstva), nehovoriac o rozličných prípadoch korupcie, tunelovania a iných zbojstiev. Nič to, povedal by najnovší nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Richard Thaler, behavoriálny ekonóm, autor knihy Nudge (Štuchnutie), človeka treba iba naučiť, ako sa v tejto spleti správať, a správne ho poštuchnúť. A to sa dá aj tým, že budeme občana kŕmiť informáciami o raste hrubého domáceho produktu, znižovaní nezamestnanosti či fiškálneho dlhu. Nehovorím, že sú to zanedbateľné položky, lenže…
… lenže zároveň sa, žiaľ, zvyšuje počet ľudí v hmotnej núdzi, na hranici chudoby, resp. v materiálnej deprivácii. Dôvody sme naznačili už v úvode tejto state. Nemôže ísť teda iba o štuchnutie, ale o zásadné systémové zmeny, také zmeny, aby sme sa na uliciach nemuseli stretávať s takýmto obrazom biedy: pri ceste do roboty vystupujem na zastávke Kapucínska, pod schodmi zvyčajne stáva postaršia pani a prosí o „centíky a eurká“, doma ju čaká nevládna dcéra, dohromady majú necelých 300 eur, keď jej dáte mincu, rozplače sa.
Pssst, nekritizuj toľko, vravia mi kolegovia, nasadia ti náhubok. Prirodzene, tieto tlaky cítiť v celej spoločnosti, nekráčate v zástupe, dostanete po hlave. Politické elity a ich médiá atakujú každého, kto im nejde poruke – v osvedčenom stereotype svorka proti jednému. Útočia, opľúvajú, karhajú, zakazujú, prikazujú. Akoby nevideli, že škodia samy sebe – ľudia sa vinou ich vládnutia prikláňajú vo voľbách k antisystémovým subjektom a kontroverzným jednotlivcom. Naposledy sme to videli v Česku.
A reakcia?
Zrejme by bolo najlepšie vymeniť voličov! Za všetko môžu iní, my nič, my muzikanti! Lapidárne tento názor v SME (21. 10.) priklincoval Peter Tkačenko: „Duch doby ide proti normálnosti.“ Slovom, kto nemyslí ako my neoliberáli, je vyšinutý. Nijaké úsilie o dialóg, o vysvetľovanie, o hľadanie spoločných východísk, nijaká reflexia smerom dovnútra… Skôr brachiálne antidemokratické zásahy naprieč svetom, ako to vidíme najnovšie v Katalánsku.
Cesta za hrubým domácim šťastím je zložitá, nie je to pohodlná plavba po pokojnom mori života. Spočíva v zdolávaní prekážok, prekonávaní problémov a vo víťazstve nad nimi. Ináč by človek nudou zahynul. Senecu, učiteľa cisára Nera v Ríme, sa pýtali, či mal niekedy šťastné chvíle. „Nemal,“ odvetil, „nemal som ich preto, lebo som nepochopil, že šťastie sa rodí v duši.“ Skončil nedobre, prinútili ho k samovražde. Áno, človek si môže napriek rozličným spoločenským nástrahám vytvoriť šťastie vo svojej duši aj sám. Napríklad, keď sa započúva do Vivaldiho Štyroch ročných období – vtedy sa vo svojom vnútri šťastia aj dotýka, ovoniava ho, ochutnáva v podobenstve pasúcich sa kôz na lúke, rozkvitnutých lúčnych kvetov či zberu roľníkovej úrody.
A to vďaka skladateľovej, na tie časy novátorskej hudbe. Večne krásnej. Inšpirujúce, nemyslíte?
Přetištěno z Literárného týždenníka