MÁRIA VÁCLAVJAKOVÁ
Život zabudnutej spisovateľky Jozefíny Marečkovej (1. 3. 1880 Petrova Ves – 25. 2. 1953 Holíč) pripomína osudy Čechov a Slovákov v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Hľadali nový domov vo Viedni a v Budapešti. Stali sa svetoobčanmi, ovládali niekoľko jazykov, ale ani jeden dobre, ako Jozefíne vyčítal vtedy známy teológ a spisovateľ Ján Maliarik. Možno v jej živote objavíme podobnosť s osudmi súčasníkov a zamyslíme sa nad jeho zmyslom a smerovaním.
Narodila sa v chudobnej slovenskej rodine. Rodina sa odsťahovala do Viedne, postupne sa narodilo 6 detí a otec čoskoro zomrel. Vo Viedni bol vypracovaný systém pomoci pre sociálne slabých. V každom okrsku existoval tzv. otec chudobných a ten sa o rodinu postaral. Jozefína ukončila základné vzdelanie s dobrým prospechom a pokračovala v štúdiu na ústave Školských sestier. Škola jej rozšírila vedomosti o cirkvi a vtedy sa začala zaujímať o ekumenické hnutie.
Po ukončení školy v roku 1897 odišla do Budapešti, kde pracovala ako slúžka, robotníčka a čašníčka. Súčasne poznávala nočný život v Budapešti a rôznorodú spoločnosť. Venovala sa aj ďalšiemu štúdiu. Študovala rímske právo, latinčinu a gréčtinu, a preto jej známi hovorili Puella Clasica. V roku 1904 odcestovala do Paríža, odtiaľ do Londýna a Berlína. Paríž ju inšpiroval k literárnej tvorbe. Stala sa členkou nového esperantského hnutia.
V roku 1913 vydala knihu Malé poviedky pre veľké deti, ktorá vyvolala v Budapešti veľký ohlas. Otvorene kritizovala nemravný a pokrytecký spôsob života spoločnosti. V Budapešti ju predávala sama, kníhkupectvá ju ignorovali.
Ako kritiku vtedajšej spoločnosti možno pochopiť aj jej ďalšie knihy Neskoro a Koniec egoizmu.
Z autorky, ktorá musela spočiatku sama predávať svoje knihy, sa stala autorka čítaná. Knihy sa vydávali opakovane. Súbežne uverejňovala v časopisoch poviedky a kritické články. Zamerala sa na sociálne témy a písala o potrebe tolerancie v rámci jednotlivých cirkvi. V Budapešti sa tak stala nepohodlnou.
V lete 1918 sa presťahovala do Bratislavy. Začala vydávať ilustrovaný časopis Bratislavská pošta, ktorý sama redigovala a kolportovala. Jozefína chodila peši po Slovensku s plecniakom, získavala informácie a prispievateľov. Kritizovala vládne aj opozičné strany, ale aj duchovenstvo. Doma podporu príliš nenašla, ale časopis bol veľmi obľúbený medzi Slovákmi v Amerike. Heslo časopisu „len mŕtva ryba pláva s prúdom“ odhaľuje životné postoje autorky. Početné literárne práce vydávala na vlastné náklady a pre svoje práce márne hľadala sponzorov. Postupne vydala knihy próz Gabriel, Báchorky , Plavá Emma , Poslední budú prvými, Posledná skúsenosť a Jeden pánsky človek.
Neskôr sa venovala ekumenickým témam, napísala diela Modloslužba a bohoslužba a Duchovné prúdy v našej republike 1918–1930. Duchovné prúdy v našej republike majú dve častí. Prvý diel pod názvom Duchovné prúdy necirkevné opisuje spolky a hnutia v ČSR. Rozsiahly druhý diel s 38 kapitolami, pomenovala Duchovné prúdy cirkevné. Je venovaný náboženským smerom, ktoré sa v tej dobe vyskytovali v ČSR. Kniha obsahuje slovenské, české, nemecké, poľské, maďarské, hebrejské a esperantské texty. Pri tejto práci, ktorá trvala niekoľko rokov, precestovala Československú republiku až po Zakarpatskú Ukrajinu. Dnes sa jedná o vzácny historický dokument.
Vydávaním svojich diel sa zadlžovala a nakoniec musela opustiť aj Bratislavu. V rokoch 1936–1949 žila v Kopčanoch so svojou matkou. Ani rodná obec ju neprijala medzi seba. Pre rodákov bola príliš vzdelaná a jej snaha organizovať vzdelávacie krúžky sa nestretla s pochopením. Život dožila v Dome dôchodcov v Holíči.
Človek pri čítaní jej životných príbehov premýšľa: spoznala kus sveta, veľa rôznych ľudí, zažila dobré aj špatné chvíle. Bola šťastnejšia než rovesníčky, ktoré žili v rodnom prostredí obklopené rodinou? Zostali po nej knihy, ktoré dnes už takmer nikto nečíta. Svoju životnú cestu si nevybrala, vykročila určitým smerom v dôsledku spoločenskej situácie. Aj dnes veľa mladých ľudí opúšťa svoju vlasť. Študujú cudzie jazyky a svoju rodnú reč zabúdajú. Nájdu svoje šťastie? Našla ho Jozefína Marečková? Vráťme sa ku spomienkam spisovateľov minulého storočia a možno v nich nájdeme odpoveď.